Spomínanie na súčasnosť

Scenáristka a spisovateľka Zuzana Mojžišová (1965) ako prozaička debutovala v roku 1997 zbierkou poviedok Afrodithé. V tejto aj ďalších knihách, tiež zaopatrených exkluzívnym cudzojazyčným názvom (Bon voyage, Genius loci), rozvíja svoju autorskú metódu postavenú na introspektívnom skúmaní psychológie ženských postáv. Autorkino rozprávačstvo sa vyznačuje nostalgicko-melancholickým základom, ale v jej tvorbe je prítomný aj humor, ktorý má čiastočne jazykový, no najmä situačný základ – motivicky čerpá z drobných udalostí a každodennosti. Dôraz na introspektívnu analýzu, detail a emocionálne prežívanie situuje Zuzanu Mojžišovú v kontexte súčasnej prózy do lyricko-analytickej línie, teda do prostredia spisovateliek, ako sú Jana Bodnárová, Etela Farkašová, Verona Šikulová či Alta Vášová.

Po vydarenom historickom rodinnom románe z medzivojnových Košíc Genius loci (2013) sa tentoraz presúvame do priestoru Bratislavy. V románe Modus vivendi to spočiatku vyzerá na tradičnú sondu do osudov obyvateľov jedného mesta, vyrozprávaných na pozadí veľkých dejín. Tento čitateľský predpoklad sa naplní, no autorský zámer sa ním celkom nevyčerpáva.

Kniha je rozdelená na dve časti členené na kapitoly. Začína sa „personálnymi črtami“, ktoré približujú prehistóriu troch hlavných postáv. Staré ženy Hilda, Johana a Alenka žijú v spoločnom príbytku, v Johaninom dome kdesi v Mlynskej doline v Bratislave. Pod jednu strechu ich sfúkli na rôzny spôsob nepriaznivé vetry osudu. „Hilda by spočiatku radšej ako Alenku s Johanou videla svoju dcéru a syna. Johana by radšej ako Hildu s Alenkou videla svoju dcéru a svojich synov. Alenka by radšej ako Johanu s Hildou videla sestriných potomkov. Netrvalo však dlho a Hilda bola rada, že môže vidieť Alenku s Johanou; Alenka sa tešila, že nie je sama, ale s Hildou a Johanou; bez Alenky a Hildy by si to Johana predstaviť nevedela“ (s. 37 – 38). Sprvoti sa zdá, že autorka využije konvenčnú rozprávačskú perspektívu a od vševediaceho rozprávača sa v prítomnosti dozvieme čosi o minulosti postáv. Čoskoro zistíme, že v skutočnosti nie sme v širšie chápanej súčasnosti, ale časovým bodom, od ktorého sa rozprávanie odvíja, je rok 2048, tridsať rokov „od skurvenia sveta a pádu internetu“ (s. 39).

Každá z troch spomenutých žien má nad osemdesiat rokov. Starecký, melancholicko-asociatívny a staccatovito-refrénovitý spôsob rozprávania evokuje ich mentálny svet prirodzene zakotvený v minulosti, vyrastajúci z rôznorodých spomienok, príhod, asociácií. Z. Mojžišová sa pokúsila ozvláštniť toto nie príliš novátorské východisko pomerne náročným a ambicióznym spôsobom. Svet spomenutých „malých dejín“ rozložila do troch voľne prestupných časových pásem: antiutopickej budúcnosti, ktorá je súčasnosťou postáv; doby minulej, ktorá je v podstate našou súčasnosťou; a doby „predminulej“, ktorá sa sprítomňuje prostredníctvom spomienok postáv na detstvo a mladosť.

Podľa časových indícií roztrúsených v texte a s využitím jednoduchej matematiky možno povedať, že stareny sa narodili niekedy koncom šesťdesiatych rokov 20. storočia. Spomínajú nielen na vzdialenejšiu minulosť z čias budovania socializmu (do tohto procesu vstupuje aj nadindividuálna, rodinná pamäť), ale vzniká aj zvláštny efekt „spomínania na súčasnosť“, ktoré má však umelecky rozpačitú podobu. Netuším, prečo na demonštrovanie pokazeného sveta bolo treba do knihy kompletne prepísať jeden scenár telešopingu (s. 29 – 37), prípadne slovne, obrázok po obrázku, opísať komiks (s. 45 – 48). Pokus o intermedialitu? Podobne exkurzy do dejín bratislavských území (Mlynská dolina, Lurdská jaskyňa na Kalvárii a iné) sú žánrovo nekompatibilné s ostatnými časťami prózy, akoby prevzaté z publicistických posoniensií, akých je na súčasných kníhkupeckých pultoch dosť. Ťažko hľadať dôvod, prečo sa toto všetko a v tomto rozsahu do knihy dostalo. A možno je celkom banálny, ako hovorí rozprávačka: „Spomienky, privalia sa. Ako veľká voda. Bez opýtania“ (s. 167). Horšie je, keď sa po opadnutí veľkej vody kniha od nadbytočných pasáží neočistí.

Stareny trávia čas (aj) zapisovaním svojich spomienok, myšlienok, vedú si denníky. Tento motív je podstatný pre pochopenie knihy, ktorá chce byť románom, je však skôr súborom próz, akýmsi kalmusovským skladiskom motívov a príbehov uloženým na antiutopickom pôdoryse: V Bratislave (či v širšom priestore?) sa približne v našom aktuálnom čase stane civilizačná katastrofa, ktorá mesto paralyzuje, vyprázdni, čiastočne zničí. O čo presne ide, sa nedozvieme. Vnímame len tlmené obrazy apokalypsy, napríklad návštevy starien v unimobunke, kde si dopĺňajú základné potraviny a životné potreby, ktoré tam ktosi pravidelne prináša pre zostávajúcich obyvateľov. Opustené ulice, útržky z rozličných deprivovaných životov… Obe hlavné tematické línie, antiutopická a spomienkovo reflexívna, však príliš nespolupracujú, skôr sa navzájom oslabujú, miestami až paralyzujú. Platí to predovšetkým o prvej časti knihy, napospol rozpadnutej brikoláži motívov a fragmentov rozličnej žánrovej proveniencie, ktorú s väčšou mierou prajnosti možno označiť za prejav nespútaného myslenia, no skôr pôjde o onú, ničím nehatenú veľkú vodu voľného asociovania a spomínania.

Druhá časť knihy je vystavaná sústredenejšie. Stareny sa vyberú na nie celkom motivovaný výlet, aby nám autorka mohla prezentovať svoju neradostnú víziu budúcnosti. Putujú po opustenom, ľudoprázdnom meste, Bratislave budúcnosti. „Vydajú sa do neznámeho sveta; tam, kam ich noha pätnásť rokov nevkročila; tam, kde nevedia, čo ich čaká. Či v nich tlie nádej? Asi nie“ (s. 162). Obrazy ako z pohodovejšej verzie známeho sci-fi románu Cormana McCarthyho Cesta o krajine zničenej neznámou katastrofou. Bohužiaľ, autorka ani v zlomkoch nedosahuje McCarthyho obrazotvornosť, tam, kde môže stupňovať metaforickú silu svojej vízie, opäť klesá do labyrintu reflexií a lyrizovania.

Prejaví sa to aj v závere knihy, kde sa akoby rozpustila časť textového materiálu, ktorá sa Mojžišovej nevošla do „sociálneho cestopisu“ Za rómskym ľudom (2017) či iných kníh, kde sa venuje tejto téme. Putujúci Rómovia, rudimentárni, silní ľudia vykreslení, ako sa patrí (spevy, povery, otvorené srdcia), sú pre stareny príjemným občerstvením paralyzovaného sveta, možno až istou nádejou na objavenie iného „modu vivendi“. Oslobodzujúci život na ceste, návrat ku kráse a sile jednoduchosti sú možnosťami, ktoré ešte zostávajú. V poriadku, no opäť tu niečo nehrá, tematicky aj štýlovo je záver kdesi inde ako zvyšok prózy.

Knihe jednoducho chýba vyšší stupeň organizácie. Vidno to nielen na príbehu, ktorého nejasnosť nie je stimulujúca, ale skôr nudná. Rovnako na postavách, ktoré sú voľne zameniteľné, sú to figuríny s ponavliekanými príbehmi. Celkový obraz sveta po katastrofe je pestrý, ale nie plnokrvný, zaujímavý, ale nie ostrovtipný, varujúci, ale nie mrazivý. Nutkanie pridávať príbeh za príbehom a k nim ďalšie menšie príbehy, vetviť drobné poznanie a násobiť ho, sa prejavuje aj zbytočným využívaním poznámok pod čiarou. A hoci to nie je vôbec márna kniha, je na nej táto neistota príliš cítiť.