Spoveď stroskotanca - G.G. Márquez

Stalo sa to naozaj, takmer pred 50rokmi: Kolumbijčana L. A. Velasca spolu s ďalšími siedmimi členmi posádky torpédoborca Caldas zmietla z paluby do vôd Karibiku obrovská vlna. Bola by to možno len ďalšia z množstva “obyčajných” ľudských tragédií, ktorú rýchlo pochovajú iné, možno hrozivejšie, nebyť toho, že Velasco, ako jediný z námorníkov, prežije a po desiatich dňoch sa na prahu smrti objaví na odľahlej pláži Kolumbije. Paradoxne, prostredníctvom živého Velasca prežíva smrť, respektíve jeho blízkosť k smrti, a samozrejme, cez neho ožíva aj smrť jeho priateľov. Ešte sme nevymysleli asi nič lepšie, čo by aj smrť udržiavalo živú, ako rozprávanie – a tu prichádza na scénu majstrovsky bezhraničný rozprávač Márquez.

Z prebalu i doslovu sa dozvedáme, že Velasco sa stal svojho času národným hrdinom – osobnosťou, poskytol desiatky rozhovorov desiatkam novinárov a spisovateľov, účinkoval v televízii a v reklame. Slávu si získal tiež vďaka stretnutiu s mladým reportérom Márquezom, ktorý jeho rozprávanie o desaťdňovom stroskotaneckom osude literárne spracoval v niekoľkých pokračovaniach do denníka El Espectador. Knižne prvýkrát vyšli roku 1970 a u nás vychádza táto knižka až teraz, a rovnako ako je zaujímavý samotný príbeh, je zaujímavý aj príbeh o príbehu, ktorý nakoniec kulminoval v súdnom procese o autorských právach. Márquez vyhral, Velasco upadol ako človek do zabudnutia. Pre nás, tak či onak, funguje ako literárny protagonista beletrizovaného dokumentu, umeleckej reportáže, či nazvime to, novely čerpajúcej zo skutočných udalostí. V autentickom rozprávačovi na seba narazili reálie vcelku jednoduchého priamočiareho príbehu s možnosťou ich spracovania. Kto vyslovuje tieto slová: “Je vylúčené opísať noc strávenú v člne, keď sa nič nedeje” (s. 39)? Určite Velasco, ktorého samotárska skúsenosť nie je merateľná inou skúsenosťou – krízovosť vnútorného stavu a daných okamihov sa nedá opísať, svojou desivosťou stojí mimo opísateľnej situácie človeka. A určite tieto slová hovorí aj Márquezov rozprávač, ktorého čaká, hádam ešte ťažšia úloha, pretože on, aj keď povie, že sa to opísať nedá, ako rozprávač to opísať musí a de facto z ničoho, z nediania, vytvárať niečo, dianie. A tak sa z niekoľkoriadkovej správy rodia desiatky strán. Tam kde končí prežívané, začína rásť rozprávané: spoveď stroskotanca nadobúda nielen ľudsky presvedčivé rozmery, ale naberá svojské umelecké tempo a prozaickú šírku. To, čo dokázal Márquez urobiť s malou fabulačnou plochou v sujete, ako si poradil s monotónnym plynutím času, ako sa pohráva v narácii s dňami i sekundami, ako vehementne relativizuje alebo upozorní na ich trvanie, ako preštylizoval život do textu a text do života, to je niečo vskutku nevídané a neslýchané. Čas bol vlastne jediné, čo mohol umelecky stvárňovať, aby jeho text nestratil hodnoverný podklad, nemohol si dovoliť obsiahle opisy, digresie či fantázie – občas síce prebleskne magické zrniečko, napríklad v epizódke, v ktorej sa Velasco zhovára s mŕtvym námorníkom, ale striedmosť podania skôr evokuje týmto stretnutím s mŕtvym mučivý boj so smrťou, šialenstvo utrpenia ako nejaký estetizujúci postup. Nuž, tragédia prežila vďaka Velascovi, príbeh vďaka Márquezovi – silné vydavateľstvo a dobrá edícia (Odeon) mu umožňujú prežívať smerom do nás.