Spravodajské eso slovenského štátu: kauza Imrich Sucký - Matej Medvecký

Matej Medvecký

Spravodajské eso slovenského štátu: kauza Imrich Sucký

Bratislava, Ústav pamäti národa 2007

Ústav pamäti národa popri svojom hlavnom poslaní – zhromažďovať, dokumentovať a sprístupňovať archívne fondy z časov neslobody – začal od roku 2006 aj s vlastnou vydavateľskou činnosťou. Okrem zborníkov z odborných seminárov a konferencií vydáva aj knižné monografie a dokumenty. Vznikol tak nový dôležitý vydavateľský priestor rozširujúci pohľad na naše novodobé dejiny, pohľad dôsledne opretý o archívny výskum a – čo považujem za osobitne dôležité – tento priestor zaplnili mladí historici, nezaťažení ideologickými interpretáciami kľúčových udalostí vojnového slovenského štátu či pofebruárového vývoja na Slovensku. Medzi týchto historikov patrí aj Matej Medvecký, ktorý po viacerých vedeckých štúdiách, odborných článkoch a zostavení zborníka Posledné a prvé slobodné (?) voľby 1946, 1990 prichádza s monografiou o životných a najmä spravodajských osudoch Imricha Suckého. Titul knihy o spravodajskom ese znie čitateľsky atraktívne (a nesklame čitateľa ani v tejto „kauze“). Za osobitne cenné však považujem, ako Medvecký na základe rozsiahleho archívneho výskumu neskreslene osvetľuje vznik Ústredne štátnej bezpečnosti (ÚŠB) vo funkcii politickej polície slovenského štátu, opisuje jej štruktúru a zápas o „kompetencie“ s fašizujúcou Rodobranou či násilníckymi metódami Hlinkových gárd, prvé kontakty s nemeckými policajnými orgánmi a neskôr Gestapom. Autor dokumentuje, že až do vypuknutia Povstania nešlo o jej úplnú podriadenosť Gestapu a takéto donedávna prevažujúce hodnotenia už neobstoja.

Najrozsiahlejšia časť knihy je venovaná akciám ÚŠB proti komunistom, kde zohral rozhodujúcu úlohu práve Imrich Sucký ako vedúci detektívnej skupiny jej komunistického (úradný názov) oddelenia. Starý Prešpurák, ktorému bola stále bližšia nemčina ako slovenčina, ale nie prívrženec nacizmu, sa už počas prvej republiky podieľal napríklad na usvedčení V. Tuku ako maďarského špióna či odhaľovaní sovietskej špionáže v československých zbrojovkách. Po vzniku slovenského štátu sa preto stal jednou z opôr novej bezpečnostnej služby. Vďaka predchádzajúcim skúsenostiam a konfidentskej sieti bol  úspešný pri zásahoch proti komunistickej ilegalite a podieľal sa na odhalení a zatknutí popredných funkcionárov KSS: Širokého, Benadu, Husáka, Bašťovanského. Prispel k postupnej likvidácii vedenia prvých štyroch ilegálnych ústredných výborov KSS.

Z jeho neskorších výpovedí a výsluchov na ÚŠB prináša Medveckého kniha svedectvá aj o tom, že Široký po ilegálnom príchode z Moskvy, pri zostrenom výsluchu priznal, „že má v mydle na holenie ukryté mikrofilmy s inštrukciami, ako rozvíjať činnosť ilegálnej komunistickej strany“. Tieto svedectvá korigujú donedávna idealizovaný obraz hrdinského správania komunistov a po ich nástupe k moci sa stali nebezpečné. Sucký tieto svedectvá poznal, za čo ho odsúdil ľudový súd. Roku 1948 sa mu podarilo emigrovať do Viedne, nadviazal spoluprácu s americkou CIC, ale československá rozviedka ho v septembri 1957 uniesla naspäť do Československa. Nasledovali dlhoročné výsluchy na štátnej bezpečnosti. Práve z tých rozsiahlych protokolov autor knihy načrtáva bohatý a plastický príbeh Suckého ako spravodajského esa.

Na osude Imricha Suckého, najskôr strojcu a aktéra represií jedného totalitného režimu a potom obete druhého totalitného režimu, sa Matejovi Medveckému podarilo ukázať jednu z podstatných čŕt našej novodobej histórie. Ukázal ju bez predpojatosti a selekcie či zamlčiavania archívnych dokumentov. Vkročil tak medzi prvými do priestoru, ktorý by historici už nemali v budúcnosti opustiť.

Anton Baláž