Sťahovanie vtákov - Andrijan Turan - Návrat dobrých holubov

Návrat dobrých holubov

Návrat dobrých holubov

Andrijan Turan: Sťahovanie vtákov, Martin, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2006

  Súbor poviedok Sťahovanie vtákov, je vlastne prozaickým debutom renomovaného básnika a člena spisovateľskej skupiny barbarská generácia. Aj v tomto novoobjavenom literárnom druhu autor nezaprie svoj básnický pôvod. Poviedky sú diferencované do dvoch častí: Dedinka a Mŕtvi majú pravdu, z ktorých najmä prvá časť obsahuje nostalgické návraty do detstva, množstvo aj vydarených harmonických obrázkov z rurálneho prostredia a poetických príbehov zažitých s priateľmi, starými rodičmi a pestrofarebnými figúrkami obývajúcimi dedinku detstva. Jazykovo-štylistická forma poviedok nesie množstvo básnických obrazov a reflexií.

  Pozitívna energia, ktorú vyžaruje časopriestor detstva, prebíja aj zložitejšie rodinné problémy protagonistu Ondrejka alebo ich aspoň robí znesiteľnejšími. Svet protagonistu je súčasne svetom samotného autora – evidentne nesie výrazné autobiografické znaky. Rozprávanie príbehov sa miestami mení na intímnu spoveď, no obsahuje i dokumentárnu vecnosť, má etnografickú presnosť aj vyblednuté kúzlo uplynulých čias, najmä v okamihoch, keď protagonista pije čaj s citrodekom (Čierny kopec), preváža sa na – dnes už bezcenne starožitnom – bicykli značky Ukrajina (Dobrý chlieb detstva), alebo s údesom pozoruje dedinskú zabíjačku (prasaťa). Dedinka je napokon miestom, kde sa dotýka zraniteľný svet detstva s opancierovaným svetom dospelých. Na tomto mieste, vplyvom lásky, pod vplyvom alkoholu či prítomnosti smrti, hrdina dospieva. Inými slovami Turanove Sťahovanie vtákov vzdialene pripomína poetiku filmového hitu D. Kleina z čias reálneho socializmu: Dobří holubi se vracejí.

  Autor sa prejavil ako pomerne solídny rozprávač. Zhovievavý humorný nadhľad spája s úzkostným pocitom nezvratnosti plynúceho času. Literatúra je pre neho možným priestorom stretnutia dávnominulých zážitkov a prítomnej existencie, priestorom sprítomnenia spomienky, ktorá podnecuje k autoreflexii a prináša poznanie: „Druhá vec je, či konal naozaj slobodne, alebo za cenu svojej voľnosti urobil neslobodnými iných. Ale možno to tak musí byť. Jeho život je napísaný cudzou rukou kdesi vo hviezdach a on sa môže snažiť, koľko chce, nič nezmení“ (s. 52).

  Príbehy z druhej časti knihy: Mŕtvi majú pravdu, prekračujú hranice detstva a odohrávajú sa v aktuálnej prítomnosti alebo nedávnej minulosti. Magickosť, ktorú vidiek a detstvo priamo obsahovali, sa teraz stáva autorskou stratégiou posúvania medzí všedného dňa. Hoci je tematika poviedok z tejto časti rôznorodá, spája ich práve rozšírené vnímanie skutočnosti vyšinutým subjektom, plazivou životnou krízou alebo náhlymi a nezvyčajnými okolnosťami.

  Tak protagonista poviedky Len k tebe, víla je podobne ako jeho manželka napokon zhltnutý obsedantnou predstavou existencie mŕtvej dcéry, ktorá prišla aj vzápätí odišla po dlhých rokoch bezdetného manželstva. V poviedke Ten cudzí muž je pre protagonistu cudzím mužom, v konečnom dôsledku on sám... Text s väzbami na ezoteriku a s motívom astrálneho putovania zostal len akýmsi náčrtkom rozpoloženia protagonistu nachádzajúceho sa práve v súkolí večného kolobehu smrti a zárodku, zániku a znovuzrodenia.

  V autobiograficky ladenej spomienkovej próze Brloh sa autor vracia do čias bohémskej šnúry, ktorá viedla úskaliami neviazaného sexu, hlbinami alkoholu až do brlohu tvrdého jadra bratislavskej narkomanskej komunity na konci 80. rokov. V príbehu vytvára zápletku otázka, kam upratať mŕtvolu narkomana bez dokladov, ktorý si práve vrazil zlatú ranu – opäť z neho zostal iba náčrt, hoci nás jeho prvky dokumentárnosti neprestávajú zarážať.

  Poviedka Casanova po dvadsiatich rokoch je vlastne komický situačný príbeh muža uprostred krízy stredného veku. Obsahuje niekoľko zarážajúco presných reálií literárneho života, preto možno predpokladať, že inšpiračne čerpá zo spisovateľsko-kolegiálnej zlomyseľnosti.

  Poviedkam A. Turana našťastie nechýba istý nadhľad, námety sú spracované z aspektu ľudského vytriezvenia, z pozície toho, ktorý vie aj o svojich chybách natoľko, aby ich zmenil, alebo sa im aspoň vysmial. Napokon sebairóniou sa končí aj posledná poviedka Amazonia – príbeh milostného splanutia viedenskej študentky marketingu a kaviarenského povaľača, ľudí, ktorí si napokon uvedomia, že sú z „celkom iných svetov“. A takéto uvedomenie nie je bez ceny v živote ani v literatúre.

Jaroslav Vlnka