Recenzia
Zuzana Bariaková
16.12.2020

Stále (rovnaká) Vanda, stále (rovnako) dobre

Vanda Rozenbergová: Spoločný nočný mier

Bratislava: Slovart, 2020

 

„Písať o ľuďoch. O tom, ako sa majú. Čo jedia. Kam chodia plakať a či ráno pijú vodu.“ (s. 177)

 

Väčšina publikovaných recenzií sa k písaniu Vandy Rozenbergovej už od jej knižného debutu Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov (z roku 2011) vyjadrovala veľmi pozitívne (napr. Halvoník, 2012; Kasarda, 2015; Macsaliová, 2016, 2018; Barborík, 2018, Prušková, 2018 atď.). Písalo sa o pozoruhodnej a originálnej autorke s jedinečným literárnym hlasom, so zaujímavým videním sveta, o sústredenej pozorovateľke života so zmyslom pre detail i absurdnosť, o výbornej rozprávačke s objavnými štýlotvornými postupmi. Slová literárnej kritiky potvrdzuje aj stále vzrastajúci záujem čitateľov a čitateliek o jej tvorbu, čo, povedzme si úprimne, v našom malom literárnom priestore nie je úplne štandardná situácia. Už z predchádzajúcich literárnokritických názorov je možné ľahko identifikovať silné stránky Rozenbergovej poetiky a noetiky, ktoré autorka nielen potvrdzuje, ale potešiteľne aj precizuje vo svojom ostatnom románe Spoločný nočný mier.

Opäť sa nachádzame vo svete binárnych protikladov, kde zdanlivo ospalé a monotónne plynutie dní a nocí v malomeste striedajú neobyčajne bizarné situácie. Lebo len u Rozenbergovej sa odrazu mudrlanti z miestnej krčmy, zo svätostánku v Dolnom Vale, môžu ocitnúť v Delfte na námestí a sledovať, ako sa dvaja z nich – otec a syn Ochmolekovci – stretnú s kráľovskou holandskou rodinou. Keď ste raz potomkami Jana Vermeera, všetko je možné. Čo však ešte netušia, je už-už hmatateľný zvrat, ktorý si pre nich autorka prichystala. Nezvyčajný zážitok vystrieda hlboký mrazivý smútok. Nečakane ako úder na solar plexus. Všetko to balansuje medzi náhodou a predurčením, raz sa prikláňa bližšie k jednému, raz k druhému, no v konečnom dôsledku im nikto neunikne. Kto však zabil Katarínu? Detaily, ktoré razom menia smerovanie príbehu, šokujú práve absolútnym popretím čitateľského predpokladu, umne vystavanom a živenom samotnou autorkou.

Veľké veci sa dejú v jej malomestách a v dušiach postáv o to väčšmi. Rozenbergová nepotrebuje exotický priestor, hoci ho často a rada zmysluplne využíva; nevšednosti sa dejú aj tu – na našich uliciach, v našich panelákoch, za dverami domácností, v srdciach, len sa treba pozorne zapozerať a započúvať. V tomto je Rozenbergovej záujem konštantný, prítomnosť náročných individuálnych i rodinných situácií ju charakterizuje už od jej tvorivých začiatkov. A napriek danej homogénnosti estetický účinok neslabne. Až sa zdá, že tu funguje seriálová estetika, pri ktorej sa čitateľ poteší, že toto tu už bolo, to poznám a dobre, že to znovu funguje. A ako funguje! Ale je v tom aj niečo viac, neutíchajúca motivická inovatívnosť známych tém: problémových partnerských vzťahov, nefunkčnosť intímneho rodinného života v priestorovom vymedzení domova, mužsko-ženskej perspektívy nazerania na svet, ale aj výrazný dôraz na individuálnu slobodu. Za prepiatou bizarnosťou i prepiatym smútkom sa ukrývajú možnosti/mantinely jedného ľudského života. Vanda Rozenbergová bude mať ešte o čom písať.

V prvej časti knihy sa v malomestskej krčme, kde sa „hovorí zvýšenými hlasmi“ a „súčasne hučí obrazovka s futbalovým zápasom“, stretávame s celou paletou postavičiek. Zdá sa, že pre Rozenbergovú neexistuje malá postava, vedľajší, menej dôležitý životný príbeh. A hoci sa napokon pozornosť koncentruje na postavu Vanesy Snebergovej a jej nápadníka Gabriela, kamaráti z mokrej štvrte či rodinní príslušníci, deti a psy budú neustále prítomní. V detailoch je ukryté čaro a tentoraz si dala autorka pozor, aby sa neuponáhľala a precízne nakreslila „kolónky, šípky, kto s kým, aby k určitej emócii došlo“. Všetkým postavám, ktoré sa v texte objavia, veľkoryso vytvorí celostnú anamnézu, rodinnú prehistóriu, vlastný hlas, originálny charakter. Na to nestačí len vynikajúci pozorovací talent, na to je potrebný dostatok fantázie a trpezlivosti. Ak ju inokedy hnala posledná veta, tu dokázala svoj beh korigovať. A vidieť to na výsledku. Všetko do seba zapadne, aj keď vo vzťahových trojuholníkoch je vždy jeden navyše. Množstvo vzťahov sa transformuje, žiadna z postáv z Dolného Valu či Brehov nezostáva nepoznamenaná, len o tom ešte nevedia. Ba dokonca sa zdá, že Rozenbergová nakreslila aj pomyselný geografický trojuholník Dolný Val – Brehy – Delft, kde sa osudovo pretnú životy hlavných protagonistov. Či to napokon pre mnohých nebude trojuholník bermudský, v recenzii neprezradíme.

Príbeh, ako to už u autorky býva dobrým zvykom, neplynie lineárne. A hoci ani na konci nebude skladačka kompletná, mnohé jej čriepky sa dajú vyzbierať po ceste k cieľu, ak čítame pozorne. A ak sa nestretávame s autorkinými dielami po prvýkrát, objavíme opäť postavy s istými fyzickými či psychickými chorobami, resp. ich kombináciami (napríklad Vanesa má tisícnásobne viac kožných receptorov ako bežný človek, preto „sa jej musia neustále dotýkať alebo sa musí dotýkať ona“), s absurdnými prezývkami (Vanesin manžel Moreno či postavička zo svätostánku Thor), s empatiou k slabším a zraniteľným, k deťom, k zvieratám. Ozývajú sa bažanti i bažanty. Neraz je tá atmosféra dneška sprítomnená a trafená tak prenikavo, až sa to nedá udýchať (príbeh so starostom). Slobodu bažantom, slobodu všetkým (u)väzneným. Uväzneným v stereotype nefungujúcich vzťahov, v klamstvách, ktorými sa od seba postavy odcudzujú, hoci pôvodne volali po spoločnom nočnom mieri. Držaným na reťaziach. Fiktívnych či tých skutočných. Intenzifikačnú úlohu pritom zohráva pocit osamelosti či nenaplneného života. A túžba po zmene. Obyčajná túžba v súradniciach možného. Túžba po (s)pokojnom živote bez okov.

Rozenbergovej hlavné postavy často reprezentujú katarznú stránku necitlivej spoločnosti, v ktorej absentuje spolupatričnosť a empatia. Predstavujú rozličné svety a zobrazujú normálnosť inakosti, čím upozorňujú na dôležitosť vzájomného pochopenia, väčšej vnímavosti a citlivosti. Dokonca by sa v súvislosti so zmyslom i hodnotou ich života dalo uvažovať až o istej epistemologickej privilegovanosti, keď jedinci s ostrejším, kritickejším a prenikavejším pohľadom sú schopní uchopiť to, čo pohľadu väčšiny uniká. Ešte väčšmi tak potom aj v tomto jej románe vyniká (nielen) ľudská krehkosť a zraniteľnosť v kontraste s bezcitnosťou okolia. „Srdce nie je na to, aby pumpovalo krv, čo filtruje kilogramy cukru a tuku. Srdce má okrem známych komôr skrýšu do zásoby, a keď si myslím, že viac sa vydržať nedá, otvorí oči bytosť trochu iná ako ja, s vlhkým nosom, na vyholenej strane tela jej trčia rebrá, otvorí sa tá tajomná skrýša a tam si tú bytosť strčím, plná na prasknutie, ledva dýcham a Tristan sa vo mne schúli ako v bezpečnom hniezde plnom peria.“ (s. 262)