Recenzia
Jaroslava Šaková
20.11.2019

Stále tá istá Anna?

O tom, ako vyzerá aktuálne vydaná necenzurovaná verzia Anny zo Zeleného domu, píše Jaroslava Šaková.

Anna zo Zeleného domu je prvý román kanadskej spisovateľky Lucy Maud Montgomeryovej (1874 – 1942). Prvýkrát vyšiel v roku 1908 a autorku príbeh siroty Anny Shirleyovej čoskoro preslávil nielen doma, ale aj v mnohých iných krajinách. Tento klasický mládežnícky román teraz prvýkrát vyšiel v kompletnom necenzurovanom preklade.

Mladí divadelníci zoskupení pod názvom Divadlo Veteš nedávno uviedli svoju novú hru na motívy Anny zo Zeleného domu. Hlavná hrdinka v nej o sebe vyhlasuje okrem iného aj toto: „Je vo mne toľko rôznych Anien!“ Krátko nato vyšlo nové vydanie tohto legendárneho dievčenského románu, ktoré na rozdiel od všetkých predošlých slovenských vydaní obsahuje aj pasáže z prekladov doteraz vynechávané. Koľko rôznych Anien teda v súčasnosti máme k dispozícii? Alebo je to stále tá istá Anna, ktorá sprevádza čitateľov svojím svetom fantázie už niekoľko desaťročí?

Čitateľsky ústretový preklad

Nové vydanie prináša aj nový preklad Beáty Mihalkovičovej. Text získal na plynulosti, zmodernizoval sa a je čitateľsky ústretovejší. A tak keď si pani Rachel Lyndová kráti čas pletením prikrývok z pamuku, dozvieme sa v novom vydaní aj to, že pamuk je bavlnená priadza. Pri rozhodovaní o tom, aké dieťa si Marilla a Matej osvoja, sa vo vydaní z Mladých liet z roku 2002 dočítame len takéto strohé konštatovanie: „Sprvoti bol Matej za to, aby sme si vzali miešanca“ (2002, s. 10). Nové vydanie poskytuje bližšiu informáciu: „Spočiatku Matej navrhoval, aby sme si vzali chlapca od Barnarda“ a v poznámke pod čiarou aj vysvetlenie dobovej reálie: „Z niektorého z útulkov pre opustené deti doktora Barnarda v Anglicku. Ten poskytoval útočisko deťom z ulice, naučil ich pracovať a dal im aj cenné remeslo“ (2019, s. 12). Poznámky pod čiarou ďalej objasňujú kontext napríklad v kapitole Nešťastné dievča ako ľalia, kde sa v nich vysvetľuje dej Tennysonovej básne, ktorú dievčatá zdramatizovali, ale podáva sa aj charakteristika Camelotu.

Menia sa aj miestne názvy v diele, z Lyndovej jamy sa v novom vydaní stane Lyndova dolina, úvoz, ktorý v predošlom vydaní Anna pomenuje Rozkošná aleja, sa teraz najprv zmení na alej, ktorú Anna následne nazve „Biela cesta blaženosti“ (2019, s. 28).

 

Hana alebo Anna?

Jednou z kľúčových a veľmi známych scén knihy je rozhovor Marilly a Anny o tom, ako sa volá. Stretli sme sa už napríklad s možnosťou, že si Anna pýta, aby ju volali Anna s dvoma n. Vydanie z Mladých liet preferuje úplne inú, zvukovo podobnú verziu mena: „Ak ma chcete volať Anna, tak mi aspoň hovorte Hana“ (2002, s. 28). Mihalkovičovej preklad túto písmenkovú dilemu rieši prostredníctvom sufixu: „Ak ma však chcete volať Anna, prosím, vyslovujte zreteľne koncovku -a“ (2019, s. 36). Toto riešenie sa viac podobá anglickej verzii, kde Anna chce byť volaná Anne with an E (viď. napr. rovnomenný seriál z dielne Netflixu).

Okrem týchto úprav nové vydanie prináša aj pasáže, ktoré predošlé vydania vôbec neobsahovali. Jednou z nich je napríklad úryvok z básne Jamesa Russella Lowella Sen sira Launfala, ktorý sa nachádza v úvode kapitoly Prekvapenie pre Mateja Cutbertha: „vtáctvo spievalo, sťaby ten deň / bol jediným letným dňom v tom roku“ (2019, s. 16).

Náboženské odkazy

Posledná kapitola knihy bola až doteraz ochudobnená o tento citát z dramatickej básne Roberta Browninga Pippa ide ďalej: „,Boh spočíva na svojich nebesiach, svet je v úplnom poriadku,ʽ pošepkala si Anna“ (2019, s. 413). Ide o dôležitú pasáž nielen z hľadiska Anninho náboženského presvedčenia, ktoré je inherentnou súčasťou knihy, ale aj kvôli kompozičnej výstavbe záveru, keďže Anna si pred daným citátom hovorí, že „nič ju neoberie o vrodenú fantáziu či o ideálny svet snov“ (2019, s. 413). Práve vynechanie citátu z Browninga tak porušilo zreťazenie týchto dvoch použití slova „svet“ a prepojenie Anninho reálneho života s jej vášňou pre literatúru. Systematické vynechávanie náboženských odkazov z predošlých prekladov knihy možno vidieť aj pri spomínanej pasáži venovanej dramatizácii básne o ľaliovej panne, kde pani Lyndová o divadle vyhlasuje, že je buď „neprístojné“ (2002, s. 215) alebo „odporne hriešne“ (2019, s. 299).

Napriek zmenám v novom vydaní možno skonštatovať, že Anna ostáva stále tou istou inšpiratívnou bytosťou, s ktorou už vyrástlo veľa generácií, a teraz môže aj tá súčasná.

 

Jaroslava Šaková (1991) absolvovala doktorandské štúdium v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Vo svojej dizertačnej práci sa venovala avantgardným tendenciám v slovenskej literatúre 20. storočia.