Vyhľadávanie
Pavol Rankov
Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy)
Bratislava, Kalligram 2008
Podľa autorského incipitu v knihe Pavla Rankova (1964) Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy), ktorá vyšla v Európskom roku medzikultúrneho dialógu, „Všetko je vymyslené. Nikdy nič nebolo, nikdy nikto nežil. Ani prvého septembra nikdy nebolo.“ Autor očividne popiera nos medzi očami, lebo v priestore medzi Komárnom a Žilinou či medzi Čiernou nad Tisou a Skalicou sa vždy diali veci, ktoré presahujú ľudský pochop, a v jeho románe sa dejú veci, ktoré sú také nezvratné, že sa možno ešte len budú diať. A prvá, a najviditeľnejšia, z nich je, že Rankov využil výhradné právo svojho talentu na pospájanie súvislostí, ktoré si ešte nikto nikdy nedovolil spojiť, a pospájal ich tak, ako mu prikázalo (azda) jeho generačné svedomie a umelecké cítenie. A výsledok je v porovnaní s tým, čo generácie a svedomia a cítenia pred ním iba nesmelo naznačovali, frapujúci: nikto neuverí, že to, čo sa stalo v jeho knihe, sa naozaj stalo. Veď kto by dnes uveril nejakému svedomiu a cíteniu? Kto by pripustil, že medzi čiernou a bielou je toľko farieb, že zaťažovať sa ich vnímaním bezpochyby vedie k problematizovaniu osobnosti, identity, orientácie, k slobode pridať sa k davu a k slobode dobrovoľne sa vzdať vlastnej slobody. Kto by si priznal, že to v živote tak chodí, a nepokladal predžuté pravdy za prospešnejšie zdraviu? Milosrdný Rankov to vie, a preto ponúka čitateľovi okrem dobrého čítania aj možnosť neuveriť ani prvému septembru, ani ničomu, čo osudové sa okolo tejto fikcie zomlelo.
Prvého septembra 1938 sa v strede Európy, na mondénnom levickom kúpalisku, stala historická románová udalosť: traja trinásťroční pubertiaci – Maďar, Čech a Žid – sa rozhodli v plaveckých pretekoch bojovať o nárok na plavovlasú Slovenku Máriu. Pretek sa skončí bez výsledku, ale pokračuje na stránkach celého vyše tristostránkového románu: boj troch kamarátov o lásku sa opakuje vari v každom z tridsiatich rokov trvania deja románu, ale preteky sa nikdy neskončia nijakým víťazstvom. Isteže: trocha romantická osnova pre román, ktorý svojich hrdinov priam ženie politickými peklami, ale nedopraje im dokončiť onen osudový pretek. To romantické sa však ukáže najspoľahlivejším kritériom na zhodnotenie životných osudov všetkých „dejinotvorných subjektov“: „Moje nenaplnené životy“. Životy hrdinov sa medzičasom naplnili neuveriteľnými dejmi, ale nenaplnili sa najobyčajnejším a najposvätnejším ľudským obsahom – láskou. Nikto nevyhrá Máriu a najnevinnejšia Mária prehrá všetkých.
Kváziromantický príbeh by mohol vymyslieť hocikto. U Rankova je však najrevolučnejšie ponímanie slovenskej histórie, lepšie povedané histórie Slovenska, ktoré sa spredmetňuje v dejinách postáv a ich osudoch: nie sú predurčené ich etnicitou, ale ich pôvod v románových peripetiách zohráva kruciálnu úlohu. Vrhajú sa do dejinných katakliziem so subjektivistickou vášňou a bez vedomia dôsledkov. Autor sa musel vyrovnať s mnohými protirečivými historickými okolnosťami, ktoré sú dodnes predmetom politických svárov: prvý slovenský štát, okupácia Slovenska Maďarmi, protektorát, protifašistické Slovenské národné povstanie, vznik Izraelu, oslobodenie Sovietskou armádou, februárový prevrat, komunistický teror v päťdesiatych rokoch, Maďarská revolúcia 1956, chruščevovský politický odmäk, československá jar, spojenecká okupácia Československa. Každá postava musí prejsť týmto očistcom a vycúdiť si z neho svoju pravdu. Autor sa s ním vyrovnal takpovediac faktograficky. Jeho hrdinovia sú priam impregnovaní historickými udalosťami, ktoré určujú ich životné trajektórie, no ich činy v konečnom dôsledku predsa len diktuje najglobálnejšia zo všetkých stratégií – láska. Práve takáto podmienená faktografickosť však chráni autora pred zjednodušovaním či ideologizovaním tém, ku ktorým musí – chtiac-nechtiac – cez svoje postavy zaujať stanovisko. Drží sa jej, a naruší ju možno iba v najneočakávanejších situáciách (karikatúrne zobrazenie Horthyho, Tisa, Husáka, Novotného, Dubčeka), ktoré okrem iného prezrádzajú ironizáciu celej témy, ináč hlboko skrytú pod dramatickými príbehovými peripetiami hlavných hrdinov.
Pavol Rankov nonšalantne predhodil vari najzmyslupnejšiu výzvu slovenskému románu. Ak má na to, aby ju prijal, má sa slovenská literatúra na čo tešiť. Ak nie, Rankovov román ostane hodnotou, ktorej budú – ako zvyčajne – na dohodnotenie chýbať procesuálne kontexty. No aj tak zostane konštitutívnym prozaickým výkonom , ktorý prekročil prahy dovoleného.
Alexander Halvoník
