Vyhľadávanie
Peter Mišák, spisovateľ, básnik a publicista, vydal už svoju jedenástu knižku poézie. Každý, kto cestoval niekedy vlakom, cíti tak trochu nostalgický pocit, že sa od niečoho vzďaľuje a k čomusi novému sa blíži. Aj Peter Mišák, ktorý jednotlivé časti svojej výpovede (Stanice, Stamodtiaľ a tam, Stanica v noci a Pasažier) uvádza citáciami z tvorby Ladislava Novomeského, akoby nás vťahoval cez atmosféru staníc do ľudských osudov, tajomstiev a záhad... Rýdzou formou oprostenou od zbytočných slov sonduje v bežných situáciách cestovania, preniká do hĺbky, obnažuje realitu
a dáva jej svojský rozmer. Veršami poťažkáva i oživuje osudovosť, vciťuje sa do pominuteľnosti vecí, ale aj do vlastného života. Neobjavuje, no predsa je objavný vo výstižnosti! V jednej básni hovorí: „Čoraz menej ľudí / na peróne, / čoraz viac ticha / navôkol.“ Básnik neváha odkrývať a ironizovať aj chytráctvo a vypočítavosť: „Tí v prvých vagónoch / vždy všetko / vedia. / Najlepšie a / dávno dopredu. // Na ostatných tvárach / aspoň / maska poznania.“ Skúsenosť poznačená básnikovým videním je univerzálna najmä v tom, že ak podávame ruku svetu a dianiu v ňom oneskorene, a nie v pravý čas, alebo dokonca v predstihu, ako to robia prešpekulovaní „všadebolci“, akoby sme zmeškali ten pravý vlak a je ťažko dobiehať zameškané, pretože plynutie šinúce sa po koľajniciach vchádza do stanice Nenávratno...
Básnik cez viacvrstevnosť generačnej výpovede tematicky spracúva základnú myšlienku, ktorú určujú symbolické i reálne príchody, cesty a odchody, ale aj posledný vlakový vozeň – tam cestuje nádej. Básne priam ako koľajnice smerujú k pôsobivej básnikovej výpovedi o nás. Aj preto sa oplatí po knižke Stanice siahnuť.
