Vyhľadávanie
Bratislava, vydavateľstvo Q 111 2011
V čase a spoločnosti priam zvelebujúcej mladosť pôsobí útla knižočka Staré ženy sťaby provokácia. Navyše je v záplave pôvodnej ženskej literatúry, ktorá neraz nešetrí „cukerínom“, príjemno-krutým prekvapením. Postarali sa oň rovnakou mierou osemdesiatročná debutantka i jej „objaviteľka“ vydavateľka Kveta Dašková.
Autorka má v rodnom liste rok 1931 a za sebou komplikovanú až románovú životnú púť. Pre kádrové problémy pracovala ako robotníčka, neskôr ako učiteľka, odborná pracovníčka Matice slovenskej a naostatok pracovala v Encyklopedickom ústave SAV. Sporadicky písala a uverejňovala poviedky v Slovenke, Tvorbe aj v Romboide.
Jej šesť poviedok v zbierke však netrpí časopiseckými neduhmi, naopak, možno hovoriť o prepracovanej psychologickej výpovedi o osamelosti a zaujímavých príbehoch žien po päťdesiatke až sedemdesiatke, vyrozprávaných živým jazykom.
V úvodnej poviedke Matka spoznávame päťdesiatničku Petru z lekárne v malom mestečku a jej chorľavú matku, ktorá by ju proti jej vôli chcela vydať. Ani manželstvo a deti ju však neochránia pred osamelosťou, ako ukazuje osud dobromyseľnej a dôverčivej Kataríny z príbehu Stopárka. Východisko nachádza v priateľstve so susedkou a spoločných výletoch do prírody, kým nedôjde k tragédii.
Aj hrdinka Neskorej lásky Mária pracuje v lekárni a zdá sa, že vzťah so starostom Ondrejom sa skončí svadbou. Lenže to sa nepozdáva jeho dospelým dcéram, ktoré spracujú matku, aby sa vrátila od mladšieho frajera k otcovi a Máriu doslova „zablokujú“. O postupnom duševnom i fyzickom úpadku až strate zmyslu pre realitu vypovedajú prózy Mole a Nevesta Roberta de Nira. V prvom prípade ide až o „hitchcockovsky“ ladené rozprávanie vdovy Elen. Po manželovej smrti odmietla predať svoj byt rodine susedovej dcéry a ocitá sa v absolútnej izolácii. V druhej próze osamelá dôchodkyňa Anna hľadá útechu v rozhovoroch s mačiatkom Kiki a postupne sa patologicky upína k časopiseckej fotografii slávneho amerického herca, ktorý jej pripomína mŕtveho snúbenca a sny z mladosti o herectve. Záverečná poviedka Tkáčky patrí zrejme medzi prvé autorkine prózy (ako jediná datovaná rokom 1964) a takmer celá je napísaná formou monológu v nárečí, ktorý si akože vypočula vo vidieckej krčme. Práve jej záver vystihuje podtext celej knižky.
Nie sú to ľúbivé prózy. Cítiť v nich to, čo neraz k starobe a starnutiu patrí: osamelosť, trýznivú skúsenosť, sklamanie, sebaľútosť a možno aj závisť. Čitateľ sa nedočká ani šťastných koncov, ani náznaku nádeje. O to dôveryhodnejšie sú záverečné slová: „stále som musela myslieť na údel žien“. Inšpirujú zamyslieť sa nad tým, čo vlastne je a čo nie je náš údel.
