TRIO Publishing 2014

„V postave starca sú vyjadrené túžby človeka...“



Ján Milčák ako autor pre deti má šťastie na grafickú úpravu svojich publikácií (tu W. Švábenský) a na ilustrácie (J. Martiška, M. Martišková), ktoré spravidla pokrývajú celý „voľný“ priestor strán. Ilustrácie majú reálny i fantazijný nádych a vysokú farebnosť, čo je pre detského príjemcu vhodné a príťažlivé.

Pre prózy Milčáka sú typické isté motívy (zväčša prírodné, hudobné a  výtvarné), leitmotívy i priam skryté symboly. Mnohé z motívov, ale aj niektoré „postavy“ sa objavujú vo viacerých knihách. V  tejto je ústrednou postavou Starec – starec s bielou bradou, sivými i striebornými krídlami. Túži lietať ako jeho priateľ vtáčik, ktorého získal za nefunkčné pondusové hodiny. Dôležitým leitmotívom je zrnko pšenice, ktoré vtáčik nosí v zobáku a vo vhodnom okamihu ho vypustí. Ono je symbolom nového života, prípadne nových činov. Starec – človek i „nie“ človek komunikuje s  personifikovaným vtáčikom i  s  inými drobnými zvieratami a  predmetmi – a  to všetko má dôležitú funkciu. Ľudské postavy žijú a konajú spolu so zvieracími a rastlinnými; takým spôsobom sa autorovi podarilo vytvoriť obraz ideálneho prostredia a  atmosféry. Do tohto fantazijného a  súčasne reálneho sveta nenápadne zakomponúva to, čo by malo byť posolstvom pre detského čitateľa – potrebu vážiť si všetko živé. Prirodzená didaktickosť a  zdrobneniny majú istú protiváhu a  výsledok je znamenitý, keďže autor svoje zaujímavé príbehy stavia na reálnom, pre deti i  dospelých rovnakom základe, a  tak možno o  tejto Milčákovej próze hovoriť ako o „obojživelnej“. Je dôkazom toho, že hodnovernosť v  rozprávke byť nemusí, ale reálie sú hodnoverné, skutočné. Milčákova kniha je dvojvrstvová i v príbehu – fantazijnosť a asociácie môžu byť typické pre deti i pre dospelých.

Postavy a predmety sa dosť rýchlo, plynulo obmieňajú, prelínajú, čo vyplýva práve z  dynamických asociácií a  fantazijnej kompozície. Starec s bielou bradou a krídlami objavuje krásu živej i neživej skutočnosti a oproti jeho poznatkom stojí niekedy až drsná realita bez fantázie a  úcty. V postave starca sú vyjadrené túžby človeka – vidieť a poznať čo najviac, ale i jeho smútky, osobitne osamelosť: „Hľadal vrecko, v ktorom si nosil spomienky. Bolo prázdne. Stalo sa mu to málokedy. Zastal, začal spievať. Spieval pieseň, tú, čo si nechal na čas, keď si uvedomí, že bude posledná.“

Chvíľami sa zdá, že nevnímame ľudí a zvieratá osobitne, ale ako jeden živý celok plný porozumenia a  jednoty. Myška v modrej skladanej sukničke s okuliarmi na očiach je výbornou čitateľkou kníh a vezie sa na kocúrovom chrbte. V prvom pláne (určenom najmä deťom) je to hravá fantázia s nenásilným poučením. Autor sa usiloval zachytiť to, čo človek nevie (alebo nechce) vnímať. Všetko však má svoje zákonitosti, svoj život. Pre dospelého, skúseného a  vzdelaného čitateľa je Milčákov text na hranici surrealizmu (niekde ju aj prekračuje), pre detského príjemcu je to farebná, veselá hra, prechádzka zázračným svetom, v ktorom sa aj poznáva.