Recenzia
Marta Moravčíková
23.09.2009

Šťastie je fatamorgána - Gaba Belanová - Spôsob nehy

Spôsob nehy

Spôsob nehy

Gaba Belanová: Šťastie je fatamorgána, Bratislava, EDIPOSS 2009

  Knihy čítavam v električke, a zavše, ak sú zaujímavé, sa pár zastávok preveziem. Pri tejto som sa však skôr bála, že ma vodič vysadí. Keď som sa totiž v knihe Gaby Belanovej Šťastie je fatamorgána dostala k Ceste do Ňújorku, rozosmiala som sa tak nekontrolovane, až ma nadhadzovalo. A ľudia sa začali obzerať, čo sa to deje. Nedialo sa nič, akurát príbeh Samka Dršku z Chudobky, ktorý pri lete za synom do USA prežíval priam neuveriteľné peripetie, pôsobil tak živo, akoby som v letiskových halách, kde Samko bezradne hľadal tie poondiate „gate 22“, čo ho mali priviesť k správnemu lietadlu, bola vedľa neho. Každú poviedku, či skôr kapitolu nekonečného príbehu života tých najobyčajnejších ľudí,  vníma čitateľ ako príbeh, ktorý by pristal prežiť aj naživo – a s jeho aktérmi.  

  Keď pred dvoma rokmi vyšla Mara Kakara, Belanovej debut, siahla som po nej bez váhania – poznala som ju z jej reportáží. A po prečítaní som si povedala: Dobre, Gaba, to stálo až za žiadosť o autogram! Druhá kniha, ktorá je Kakariným voľným pokračovaním, ma zaujala ešte viac, čo po debutoch nebýva časté. Aj keď chvíľu trvalo, kým som preglgla nárečie obyvateľov Chudobky, pretože je podobné tomu, v akom som vyrastala, že som niektoré odlišnosti (kým som si neuvedomila, že autorka je z iného kraja) vnímala ako chybný prepis. Rýchlo som ho však vzala na milosť ako jednu z výrazných techník charakterizácie nielen postáv, ale aj prostredia i dobového kontextu.

  A vychutnávala som si aj osobitý autorský jazyk knihy. Nie síce nespisovný, ale ani striktne knižný; výstižný a vystihujúci. V duchu som ho laicky prirovnala k tomu, čo trochu závidíme susedom v Česku, lebo si myslíme, že nám v „slovenskom vydaní“ chýba – k obecnej češtine. Na veľmi dobrom jazykovom vyznení príbehov má nepochybne značnú zásluhu aj citlivé redigovanie Viery Švenkovej. Až na pár blšiek, napríklad keď autá, ktoré kamsi prídu, šoféri namiesto zaparkovania odparkujú (čo je to isté, ako keby piloti s lietadlami namiesto pristávania odstávali), sa reč z Belanovej pera stáva nielen charakterotvorným, ale aj krajinotvorným prvkom a svedectvom doby, aké sa zvyčajne uchováva len v ústnom podaní. Autorka nešetrí ani hrubými výrazmi, ale v príbehoch „jej ľudí“ to nepôsobí ako módna hra na autentickosť. Sedia.

  Aj neprajníci možno aspoň v duchu priznajú (ak spoznajú), že Belanovej vykreslenie života, aký sa žije naozaj, nie iba siláckymi rečami, svedčí o veľmi dobrej znalosti prostredia i ľudí. A že je to jej spôsob nehy či vďakyvzdania tým, ktorých si napriek ich ľudskej hodnote zvyčajne nevšímame, prípadne všímame s pohŕdaním. To, čo je zašifrované do každého príbehu-reportáže prostredníctvom ich úvah, mapuje pritom dosť veľký výsek života na to, aby sa mohlo trochu menej plakať nad tým, že naša literatúra nereflektuje prevratné udalosti súčasnosti. Šťastie je fatamorgána síce nie je robustným románom zo súčasnosti, po ktorom sa volá, ale súčasnosť nepochybne zrkadlí.

Marta Moravčíková