Vyhľadávanie
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2011
Gustáv Hupka (1925), básnik, prekladateľ, publicista, pôsobil v kultúrnom živote vyše šesť desaťročí. Bol plodným autorom i novinárom, písal verše, prekladal poéziu najmä z taliančiny a ruštiny, a ešte na začiatku svojej osemdesiatky bol majiteľom vydavateľstva Ars S t i g my. Aj k e ď ho ťažká choroba vyradila zo spoločenského života, tvoriť neprestal a nadiktoval aspoň svoje pamäti. Poňal ich nekontroverzne, na svojich priateľov sa pozerá láskavými očami, bez zatrpknutosti, aj keď ho niekedy sklamali, ako napr. Vojtech Mihálik. V Hupkovej knihe skôr dominujú veselé a úsmevné zážitky, ktorými chcel pripomenúť, že zlaté časy bratislavskej bohémy z 20. až 40. rokov pokračovali ďalej. S láskou spomína na svojich generačných druhov. ,,V jeden večer sa v klube spisovateľov pilo viac ako inokedy. Myslím, že to bolo na Michala. Podnapitý Matuška sa hojdal na ťažkom lustri, a keď zoskočil, vyvrtol si členok. Bol vtedy ešte starý mládenec a myslím, aj sa o tom pošepkávalo, že bola doňho zaľúbená Tamara Kováčiková. Obdivovala jeho múdrosť. Zvláštne. Ale aj iné tým zaujal. A prečo by aj nie, veď Matuška bol v istom zmysle fešák, aj keď mal tvár poznačenú od kiahní.“ So smútkom porovnáva svoj osud so životom Ruda Fabryho, ktorý tiež ochorel na cukrovku a posledné roky života prežil slepý, pripútaný na lôžku s amputovanými nohami.
Spomienky Gustáva Hupku sú svedectvom literáta, ktorý život chápal optimisticky, z jeho lepšej a humornejšej stránky, a tohto pohľadu sa nevzdáva ani napriek ťažkej chorobe. ,,Život každého človeka je vlastne román, ktorý sa dá napísať. A bolo by v ňom všetko, čo si človek želá i neželá. Veď niet človeka, ktorý by v sebe nenosil aj nesplnené túžby, aj kus tragických pocitov. V každom z nás je veselosť i zbabelosť.“
