Vyhľadávanie
Miloš Ferko: Šťastie za dverami
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2007
Miloša Ferka poznám s prerývkami takmer pätnásť rokov. Spomínam to len preto, že mnohé z historiek opísaných v knihe som počul ešte predtým, než sa stali beletriou a na mnohých som sa v priamom autorskom prenose výborne pobavil. Miloš mi ich rozprával s chuťou pri stole, on principiálne od kofoly a ja pri pive, alebo na katedre, keď sme boli kolegovia, či v Knižnej revue. Majú v sebe spontaneitu existenčného stratenia, ale aj zmysel pre drobnokresbu a situačnosť, suchý, trpký, miestami kruto-bôľny humor, iróniu, sebairóniu, no aj cynizmus, malichernosť a povýšenectvo i obskúrnosť, kamuflovanú naivitu, nevykoreniteľnú infantilnosť a istú dávku divokosti rozprávača s celým jeho sympatickým antihrdinstvom. Miloša Ferka poznám takmer pätnásť rokov, ale nie sme kamaráti, nie sme ani ne-kamaráti, alebo niečo iné, a pokiaľ viem, v jeho prípade to vôbec neznie čudne, pretože v jeho prípade väčšina civilných definícií človeka i vzťahov zlyháva... Svoju solitérnosť totiž žije osudovo! Rovnako skutočný Miloš Ferko, tak aj fiktívno-skutočné ego Jozef Herko, zrastené s ním ako jeho povestný ruksak. Herko sa hneď na prvej stránke nazýva smrťou a rozprávanie na poslednej stránke zakľučuje sebe vlastným gestom, vo východisku úprimnej no vo vyznení, gýčovej vízie: „Veď život je stále predo mnou, plný staníc, ktoré som nevidel a lesov, ktoré som neprešiel.“
Miloš Ferko je známy tvorca, kritik i teoretik, zvlášť v kruhoch sci-fi literatúry – výskum tohto populárneho žánru prednedávnom syntetizoval v útlych Dejinách slovenskej literárnej fantastiky (Literárne informačné centrum). Roku 2007 však nedebutuje len ako vedec, ale aj ako prozaik. Šťastie za dverami predstavuje úctyhodný literárny kúsok autobiografického rozprávania s pikaresknými prvkami, ktoré akosi rozsahom núti hneď vravieť o románe. V tradičnom zmysle určite: sústredenie na jedno vedomie a chronologická postupnosť spolu s reťazovým kompozičným plynutím udalostí dáva tušiť vývinový román, no už s vopred sformovaným rozprávačom/postavou s autentickou väzbou na autora. Zo súčasného pohľadu podobná rozprávačská klasika vyzerá veľmi striedmo, v princípoch jednovrstvovo ako spojitý rad vycizelovaných, jazykovo hravých, vtipne gradovaných epizód, čím však nezávadne, ba ešte väčšmi deklaruje pôvodnosť epického živlu v jeho dejovosti a takisto pôvodnosť románu v jeho zábavnosti. Máme pred sebou tvarovo konvenčné, no výborné zábavné čítanie, s gogoľovskou slzou, s recesistickým smiechom nad neriešiteľnou tragikou života, aj s nepriateľským, mizogýnnym úškrnom nad vyľudnenými ľuďmi.
Autor vie plnokrvne fabulovať, voviesť do reálnosti, prípadne sa odviaže imaginatívne cez fantastiku či rozprávkovosť. Román rieka nesie na vlnách Herka príhodami a skúsenosťami všetkých stupňov nášho školského systému s dôsledne sarkastickou typológiou niekoľkých učiteľov, ale aj s oceňujúcimi portrétikmi naozajstných učiteľských osobností. Prevedie nás rodinnými a príbuzenskými vzťahmi, výkladovými pasážami o literatúre a dejinách, ktoré mne veľmi nešmakovali, ale, našťastie, kniha je vec verejná a pre mnohých (dúfam, že mnohých) čitateľov môže byť obdivuhodný autorský rozhľad intelektuálne podnetný. Svoju rolu zohrávajú ďalšie známosti, povedzme, aj s terajším riaditeľom VSSS, a priam kľúčové sú nekonečné vlakovo-autobusové zážitky, cesty a viac necesty, na ktorých si to náš Jozef vychutnáva plnými dúškami, lebo nimi smeruje i blúdi iba on a vždy ponúknu niečo nenormálne, o čom sa potom normálne dobre rozpráva. Jozef má totiž vzácny dar vyvolávať problémy aj tam, kde zvyčajne nie sú – a problém predsa, to je sujetové jadro každej schopnej literatúry! Spoznávame výnimočne vnímavého útleho čudáka, zamilovaného do literatúry, potom mladíka minimálne poznačeného vzruchmi puberty, zato rovnako zamilovaného do literatúry, a napokon spoznávame muža zamilovaného do svojho rozprávania, do vlastnej príbehovosti. Má v sebe zvláštnu krásu čítať o človeku a zároveň človeka, ktorému sa literatúra stala šťastím, teda čítať podstate o vyhynutom druhu. Z hľadiska pôvodnej tvorby je Šťastie za dverami udalosťou knižnej jesene.
Radoslav Matejov
