Vyhľadávanie
Zbierka Statusové hlásenia (antológia súčasnej európskej poézie) je už treťou knihou poézie mladého básnika Radoslava Tomáša. Jeho dlho očakávaný debut Chlapec (2005), za ktorý získal Cenu Ivana Kraska, vzbudil nemalú pozornosť kritiky. Druhá Tomášova zbierka Vlčie svadby (2009) však už takú zvedavosť ani reakciu nevyvolala, z čoho by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že kvalita jeho textov klesá. To však nie je pravda. Takáto genéza kritickej reakcie je skôr indikátorom situácie v slovenskej poézii, ako ju vníma súčasná kritika. Tá až zúfalo túži po spasiteľovi či spasiteľke, ktorých básnická genialita by ako Chuck Norris či Xena zachránili našu popolušku poéziu z pazúrov zlej macochy epigónstva a verbalizmu. Vývin básnického talentu však môže byť výsledkom zložitejšieho procesu (spomeňme si napr. na začiatky M. Haugovej), a preto je užitočné reflektovať (a azda i usmerňovať) tvorbu talentovaných mladých poetiek a básnikov sústavne.
Tomášova tretia knižka, i keď obsahuje viaceré aktualizačné prvky (celkový moderný dizajn knihy, pohrávanie sa s rodovou identitou a národnou príslušnosťou fiktívnych autorov a autoriek, inšpirácie ženskými autorkami), ešte stále nie je splneným snom kritiky. Základné charakteristiky Tomášovej poézie, ktoré jeho tvorbu posúvajú niekoľko desaťročí naspäť – prevládajúca dostredivosť výrazu, niekedy až po hranicu únosnosti zvýšená citlivosť a citovosť (napr. téma smrti dieťaťa v básni bez nadpisu), symbolistický základ poetiky, jemná hanblivá erotika – sú totiž i v Statusových hláseniach stabilným základom básne.
Zbierka je fiktívnou antológiou fiktívnych európskych poetiek a básnikov. Výraznejšie ako štátna príslušnosť poetiek a básnikov je však v popredí (miestami azda trochu tézovitá) hra s rodovou identitou, ktorá vyplynula z inšpirácie poéziou písanou ženami, feminizmami a rodovými štúdiami. Do stredu pozornosti sa v zbierke dostáva Tomášov výber kanonizovaných tém a nástrojov rodovo citlivého písania, ktoré vopred naznačuje i ostroružová obálka. Čítame v nej vnútorné zažívanie tehotenstva, telesný rozmer staroby: „koľko úzkosti býva v dotyku / jej stareckej ruky / v kútikoch úst / vie schovať planúcu oblohu / a na stehnách tajiť / dávnych / dnes už mŕtvych vtákov“ (s. 43) ženská emancipácia a erotika, magické spojenie so zvieratami a bájnymi tvormi, folklórne inšpirácie: „videla sedieť na oltári z kameňa bohyňu Äiatar, obhrýzala jašteričie kostry“ (s. 9), lesbická a gay láska: „Nakoniec sme si šli ľahnúť / a v horúcej perine som jej v lone / zohriala poslednú roztrasenú vranu“ (s. 40) či výmena mužsko-ženských rolí: „Viem, že to bude dcéra, / som jej otec, / cítim ju v sebe.“ (s. 29). Mystifikačná hra však vďaka jednotnému podložiu Tomášovho štýlu a jednotnej empatickej perspektíve jeho subjektu ostáva relatívne samostatnou vrstvou knihy.
Tretia Tomášova zbierka je vďaka nadväzovaniu na etablované vzory kvalitnej najmä slovenskej poézie (staršej i novšej) prístupná širšej čitateľskej verejnosti, ktorej má šancu ponúknuť solídnu alternatívu k percepčne prístupnejším formám umenia. Tomáš zatiaľ síce nepriniesol na náš literárny piesoček nijaké prevratne nové spôsoby videnia vecí, na druhej strane však v ňom nachádzame talentovaného lyrika, ktorý sa vie suverénne a elegantne pohybovať v klasickom voľnom verši, ale aj aktualizovať svoje výrazové prostriedky a témy a so správnou lektúrou by podľa môjho názoru mohol vytvoriť aj skutočne zásadné texty.
