Recenzia
Elena Ťapajová
04.08.2010

Štefan Kvietik. Život bez opony - Ján Čomaj

Ján Čomaj

Štefan Kvietik. Život bez opony

Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2009

Je viac ako chvályhodné, že na knižnom trhu pribúdajú monografie o významných osobnostiach našej kultúry. Stále ich však nie je dosť. O to viac ma potešila publikácia Jána Čomaja, v ktorej prerozprával životný príbeh Štefana Kvietika. Nielen preto, že Kvietikovo herecké majstrovstvo patrí neodmysliteľne k tomu, čo by sme mohli označiť ako rodinné striebro našej divadelnej, filmovej či televíznej tvorby. Ale i preto, že v posledných rokoch sa herecky úplne odmlčal a pre mladšiu generáciu je viac-menej predstaviteľom „filmov pre pamätníkov“ (spomeňme aspoň Boxer a smrť, Medená veža, Červené víno a Tisícročná včela). V Dodatkoch, ktoré precízne zostavil Milan Polák a zaradil do nich výber z ohlasov na herectvo Štefana Kvietika a súpis jeho filmových, divadelných či televíznych dramatických postáv, zisťujeme, že poslednú filmovú postavu vytvoril v televíznom filme Tábor padlých žien v roku 1999 a s javiskom SND sa rozlúčil ešte skôr, v inscenácii Becket alebo Božia česť z roku 1996.

A tak venovanie knihy „Mojim vnukom, ktorí nemali možnosť poznať svet našej mladosti a ktorí si ma z javiska nepamätajú,“ výstižne dopĺňa v úvode slovami: „...i vám, ak ste si ma  už uctili svojím záujmom...“

Možno aj z tohto venovania vyplýva zdanlivá kompozičná nevyváženosť knihy. V ôsmich kapitolách: Najťažšie začať, Svet, do ktorého som vkročil, Pobrežie môjho detstva, Študentskě remeslo, Martinské intermezzo, V chráme Tálie a Melpomeny, Čarovný filmový svet a Privát, príroda, politika – súčasti môjho žitia sa skôr vracia do sveta detstva a mladosti ako k hereckej práci. „ Škoda, že neviem maľovať. Slovami krásu rodného kúta sotva vypoviem..“ začína Štefan Kvietik svoj monológ. A zrazu akoby som počula v duchu jeho povestný zamatový hlas, pri našich novinárskych interview. Okamihy prvej fotografie s neodmysliteľnou „šatôčkou“. Láskavé rozprávanie o najbližších a Plachtinskej doline... Priznám sa, na našinca pôsobia chvíľami niektoré vyjadrenia až pateticky, nie sme dnes zvyknutí na toľkú emotívnosť, ale potom sa necháš vtiahnuť do deja, zrazu priam cítiš vôňu muškátov, s úžasom objavuješ dušu herca, o ktorom si si myslela, že ho poznáš , a dojato si pripomínaš na pohľad archaické a zabudnuté slová a obrazy, hoci aj to obdivné starootcovské „To ti je aj škoda človeku umrieť.“ Kniha je opakovaný hold rodine, rodičom, starým rodičom, manželke Eve, ale i rodnému kraju a rodákom. Skúsený publicista Ján Čomaj, ktorý sa podpísal pod nejednu memoárovú knihu (medzi iným o herečke Eve Kristínovej), podčiarkuje autenticitu výpovede formou hercovho monológu.

Zároveň tak však dáva rozprávačovi právo či možnosť vyhnúť sa tomu, o čom hovoriť nechce, čo nepovažuje za vhodné zverejniť, obnažiť rany – či už ide o profesiu alebo súkromie. O niektorých z udalostí pred rokom a po roku 1989 a ich vplyve na svoj život hovorí Kvietik skôr v náznakoch, vyhýba sa menám. Nie však vyjadreniu názoru. Napríklad pripomína, že i keď herec je v dejinách divadla smietkou, slovenské herectvo bolo napriek dobe v istom čase ozdobou slovenskej kultúry. „A zrazu celú jednu epochu slovenského herectva agresívne a arogantne prekrýva smog sitkomov, realityšou a bezmedznej, globálnej, všadeprítomnej hlúposti ...“

Hercov monológ sa končí konštatovaním: „Život sa vlastne nedá opísať. Život sa dá len prežiť.“ Je to pravda iba čiastočne. Čomajov a Kvietikov Život bez opony dáva čitateľovi možnosť nahliadnuť do zákulisia života výraznej osobnosti a možno sa zamyslieť i nad vlastným.

Elena Ťapajová