Vyhľadávanie
Preklad Marína Gálisová, Vladislav Gális
Vydavateľstvo Slovart 2015
„Neprestajne tápe a hľadá niečo,
čo by dalo životu zmysel.“
Literárna lahôdka. Literárna udalosť. Úchvatné majstrovské dielo. Tieto a mnohé ďalšie superlatívy sa sypú na adresu románu Donny Tartt Stehlík (The Goldfinch, 2013). Až má človek chuť na chvíľu zapochybovať... 725 strán je solídnym „sústom“ aj pre vášnivého čitateľa, ale už po niekoľkých stranách pochopíte, že impozantnosť diela sa neskrýva ani zďaleka v jeho rozsahu.
Rozprávačský talent americkej prozaičky Donny Tartt (1963) sa v Stehlíkovi rozvinul naplno. Nejedného čitateľa môže osud Thea Deckera, trinásťročného chlapca, ktorý stratil matku pri bombovom útoku v múzeu, uchvátiť natoľko, že pri ňom strávi niekoľko bezsenných nocí. Dej románu vás pohltí a nepustí, kým sa príbeh vypointovaný do dokonalosti nezavŕši. Theo traumatizovaný stratou matky je vtiahnutý do víru udalostí. Ako polosirota sa dostane do bohatej rodiny svojho kamaráta, kde by mohol začať nový život, no osud vie byť niekedy cynický a zamieša karty trochu inak, ako by sme si to predstavovali. Nečakaný návrat otca, dospievanie ruka v ruke s alkoholom a drogami, tak trochu zaprášená a snová dospelosť s nezmazateľnou stigmou čierneho trhu so starožitnosťami... Pričom on stále hľadá len miesto, „kde by mohol žiť, nie iba bývať“, a dobre mienené skutky sa mu niekedy jednoducho vymknú spod kontroly. Stratil orientačný bod, ktorý by ho možno zaviedol „na šťastnejšie miesto, k menej osamelému alebo príjemnejšiemu životu“. Život je proste katastrofa. Pre Thea je to však iba telesná existencia, to naozajstné, to, čo žije a na čom záleží, si nesie vo svojom vnútri – obraz a matka, matka a obraz... Beznádejná zviazanosť, ktorej sa nedokáže vzoprieť. Neprestajne tápe a hľadá niečo, čo by dalo životu zmysel. Je pripútaný k minulosti rovnako, ako je stehlík na slávnom obraze holandského maliara Carela Fabritia pripútaný k bidielku a jeho let je obmedzený krátkou retiazkou. Tento maličký záhadný obraz je metaforou Theovho života, jeho pokusov o nájdenie vlastného ja: „Nie je zobrazený idealizovane ani zľudštene. Je pozorný a rezignovaný.“
Tartt získala za Stehlíka v roku 2014 prestížnu Pulitzerovu cenu. Táto talentovaná autorka napísala zatiaľ iba tri romány: Tajný príbeh (1992; v slovenskom preklade Antona Eliáša vyšiel v roku 1996), Malý priateľ (2002) a Stehlík, na ktorom pracovala desať rokov – údajne preto, že dlho nevedela nájsť ten správny obraz, ktorý by zapadol do jej autorského zámeru. V Stehlíkovi oceníte najmä monumentálnu naratívnosť, zameranie sa na detail a zároveň schopnosť zaujať do poslednej stránky, do posledného slova. Pútavý príbeh, v mnohých momentoch až neuveriteľný, je dotiahnutý do dokonalosti. Osobitú pozornosť si zaslúži postava Borisa, Theovho kamaráta z búrlivých čias, keď s otcom býval v Las Vegas. Tento pôvodom Rus, či skôr Východoeurópan, je vykreslený až mikroskopicky presne – aj vďaka výbornému prekladu nás osloví živý jazyk, komicky vyskladaný z anglicko-rusko-poľských fráz, povaha vetroplacha a mentalita vyjadrená (v americkom románe trochu nečakane) bez typických nálepiek či klišé.
Donna Tartt vystavala svoj príbeh na chladných konštatovaniach. Hlboké úvahy o umení a kráse sa striedajú s nechutne podrobnými opismi menej prozaických momentov ľudského bytia. Theov život je ako pod sklíčkom mikroskopu – čitateľ sa stáva súčasťou jeho univerza, no nemá právo hodnotiť ani súdiť. Život sa proste niekedy nepodarí a nikto nemá právo na reparát.
