Recenzia
28.10.2011

Štiavničan - Ernest Hauser

Bratislava, Ústav pamäti národa 2011

Trpké skúsenosti, údel osudu, šťastné a nešťastné chvíle, drobné osobné úspechy a prehry sú stavebnými prvkami mozaiky, ktorá sa postupne skladá z každej strany tejto spomienkovej knihy. Autorovo šťastné detstvo v Banskej Štiavnici naruší vojna. Ešte pred „skúškou dospelosti“, maturitou na gymnáziu, prechádza oveľa tvrdšou skúškou, „skúškou ohňom“ po neúspešnom pokuse o prekročenie štátnej hranice na Západ. Nesplnená túžba po dobrodružstve, aj po slobode a dosť nejasných víziách poznamenala jeho osud na dlhé desaťročia, prakticky až do „nežnej revolúcie“ roku 1989. Nezdarený útek mal za následok, že Ernest Hauser na vlastnej koži ochutnal život „škodcu socialistickej spoločnosti“. To ho priviedlo ako vojaka do útvaru smutne známych oddielov PTP určených pre politicky nespoľahlivých občanov, ktorých jedinou zbraňou bola lopata a krompáč. Tento biľag ho prenasledoval aj v civilnom živote (nemohol študovať na umeleckej škole). Dokázal však, že ak človek nosí v sebe silu boriť sa s prekážkami, môže vo vlastnom mikrosvete urobiť veľa a nemusí sa pritom vzdať svojho politického (antikomunistického) zmýšľania. Tieto skúsenosti ho priviedli k presvedčeniu, že je povinný vydať svedectvo o živote za socializmu, lebo „o týchto nehoráznostiach sa musia dozvedieť mladí ľudia a musia si uvedomiť, že národ žil ťažko v období zločineckého režimu, komunizmu“.

Hauserova kniha je osobnou výpoveďou nielen o ňom a jeho najbližších, ale je to aj reflexia človeka, ktorého bývalý režim odsunul na vedľajšiu koľaj, no popri tom je taktiež zrkadlom života drobných ľudí, ktorí trpeli za svoje presvedčenie. Za knihou netreba hľadať nejaké geniálne literárne spracovanie, kniha zaujme svojou úprimnosťou. A to je jej prednosťou.