Stíšené uvažovanie

Stíšené uvažovanie

Stíšené uvažovanie

Viera Švenková: Rozmarné sebalásky, Bratislava, Regent 2008
  Manželské problémy, mimomanželské vzťahy, rodinné zázemie, to sú hlavné témy v najnovšej knižke prozaičky Viery Švenkovej z edície Erb. A to všetko na pozadí dnešného uponáhľaného a rozháraného života, kde už staré istoty prestali pôsobiť. Únava, sklamanie, manželské stereotypy ženú protagonistov a protagonistky týchto etúd do dobrodružného zapletania sa s novými partnermi. Väčšinu z nich čaká nové sklamanie. Autorka skôr obhajuje návraty k pôvodným zväzkom na báze odpúšťania. Odpúšťanie pokladá Švenková za účinnú zbraň nápravy. Na dnešku ju všeličo mrzí, ľahkomyseľnosť, neukotvenosť, povrchnosť, pachtenie sa za pôžitkami, premena lásky na sebalásku atď. Nemá rada ani ženy, ktoré sa krikľavo maľujú, vyzývavo správajú, tvária sa ako intelektuálky a zahadzujú za hlavu morálne zásady. Žene pristane skromnosť. Sama však nechce moralizovať, len demonštruje, ukazuje na príkladoch, kde vidí problémy, ktoré treba odstrániť, aby sa život vychýlený na jednu stranu dostal do normálu.

Vracanie sa dozadu sa tu netýka len mravných zásad a citových vzťahov. Je tu prítomná aj ideová položka. Minulá tvorba je ďalšou z hodnôt, ktorú dnešok odpísal, pretože vznikala v inom ideologickom kontexte. Švenková nebráni kontext, ale samu tvorbu (nepochybne aj vlastnú), s ktorou sa dnes zachádza necitlivo a šmahom sa odmieta. Táto necitlivosť (a vari aj zlomyseľnosť) vrhá na dnešok dlhý tieň a prehlbuje celkovú autorkinu skepsu.

Pokiaľ ide o príbeh, Švenková stojí od neho bokom, či presnejšie nad ním. Aj preto majú všetky prózy skôr charakter etúd ako poviedok. Tento postoj jej však dovoľuje globálne hodnotenie presahujúce hranicu príbehu. V reflexii často použije hutnú metaforu, aby dodala konkrétnej situácii alebo vnútornému rozpoloženiu postavy či dobovej charakteristike váhu všeobecnej platnosti. Nejde len o efektnú formulu, je za ňou čosi, čo môžeme identifikovať ako dlhoročnú autorkinu skúsenosť, preto vyznieva presvedčivo.

Záverom len toľko: autorka presviedča čitateľa, že takto to v živote býva a takto to s nami chodí či dopadne. Varuje a sem-tam naznačuje východiská. Robí to stíšeným hlasom, takže nemáme pocit, že nám svoj obraz sveta vnucuje. Môžeme teda pokojne uvažovať o nastolených problémoch spolu s ňou. A zrejme práve toto chcela dosiahnuť.

Vladimír Petrík