Vyhľadávanie
Martin, Matica slovenská 2008
Dilongova humoristická a satirická tvorba bola až do vydania tejto knižky aforizmov a epigramov slovenskému čitateľovi menej známa aj dostupná. Rudolf Dilong literárny zmysel pre humor objavil až v počiatkoch svojho trpkého údelu emigranta. Do ostrej politickej satiry ho pretavil v čase talianskeho exilu. Výsledkom boli bojovne ladené verše zaradené do zbierok Súdení a Dávaj, dávaj! – v roku 1946. Spoločensky a politicky motivovaná satira neraz zameraná na konkrétneho adresáta vrcholí v knižkách Kumssty. (1946), Kyjak na Beneša (1947), ktoré obsahujú posmešné básne čiastočne v duchu literárneho odkazu J. I. Bajzu. Doznieva v Listoch z emigrácie (1949) vydaných v Argentíne. Dilong svoj zmysel pre humor vycibril natoľko, že sa zaradil k vrcholným predstaviteľom exilovej satirickej tvorby (spolu s krajanom Jánom L. Doránskym). Vývin Dilongovej humoristickej tvorby v nasledujúcich decéniách 20. storočia informatívne mapuje a zhodnocuje Peter Cabadaj v podnetnom doslove, ktorý je súčasťou Stlmeného slovíčka – „stlmeného“ doslovne.
V porovnaní s ostrou a posmešnou kritikou z povojnového obdobia, v ktorej Dilong nešetril známych umeleckých a štátnych predstaviteľov tak, že ho jeho vlastní (najmä Karol Sidor) museli krotiť, Stlmené slovíčko obsahuje pokorné humorné a satirické verše starnúceho dušpastiera nasýtene ľudskou múdrosťou a skúsenosťami. Aktuálny výber z aforistickej a epigramatickej tvorby autora totiž pochádza z vydania v roku 1974, z čias, keď Dilongov humor stratil satirické ostrie a premenil sa na pokoru.
Výber je rozčlenený na dve časti. Prvá a obsažnejšia časť Život má múdrosť prináša aforizmy príležitostného charakteru. V žánrovo zvládnutých textoch Dilong opakuje všeobecne platné zásady kresťanského humanizmu a morálky. Dôvtipné postrehy majú vyprovokovať k zamysleniu a dosiahnutiu nápravy. Lyrický subjekt ako pozorný glosátor, akýsi múdry starec, ktorý z nadhľadu skúsenosti a na základe nažitého reflektuje poklesky človeka, je vzdialený lyrickému hrdinovi Dilongovej medzivojnovej poézie. „Keď sa dívam na svet, Bohu rozumiem / celkom dobre. Ale keď vidím, / ako ide svet, nerozumiem ľudom“ – tvrdí básnik. Aj z ostatných textov je jasné, že pochybnosti a nerozhodnosť autora v otázkach duchovného života sa vytrácajú, ba úplne mizne jeho ľútosť za svetským životom. Pevný vo viere si kladie otázky o človeku a ľudskej podstate: „Netreba sa báť dobrých ľudí ./ Lenže tu sme pri otázke: Kedy sú / dobrí?“ Dilong odkrýva pravé tváre človeka a skutočného sveta, v ktorom žije, a na ktorý sa vzťahujú predsa svojrázne pravidlá: „Múdrejší ustúpi. Veď hej, ale namiesto / múdreho hlúpy nastúpi“. Pri hodnotení pozemských vzťahov, strastí a zvráteností stojí opodiaľ v pozícii vlastného bytostného zaradenia a osudu. Nejeden jeho aforizmus pôsobí ako ponáška na ľudové príslovia a porekadlá. V Dilongovej umeleckej licencii sa ich folklórny základ významovo rozširuje alebo posúva: „Kto do teba kameňom, ty do neho / chlebom. Ale čo, keď práve / vtedy nemáš poruke nijaký / chlieb!“
Štylizácia a faktickosť múdreho starca napokon úplne preváži v druhej oveľa kratšej časti Staroba radí. Dilong sa v ňom pokúša humorne odľahčiť otázky konca ľudskej existencie, zmierniť imperatív smrti vystupňovaný vekom: „Mladosť sa pominula, iba hlúpy / z odpadkov chcel by tu med lízať: / a je po všetkom, život skúpy / len vám dá kosti poobhrýzať“. Smrť, ktorá preniká do veršov sa básnika bezprostredne dotýka. Konečná hranica, ktorá je v dohľade, podnecuje bilančné zamyslenia, zmiešané s obavami zo stareckej bezmocnosti: „Mnohí z nás mali plány/ ktosi nás zaopatrí: / a ostali len rany, / každá sa večne jatrí“.
Z veršov Rudolfa Dilonga o starobe, starnutí, umieraní a živote, najviac vyplýva potreba ľudskej spolupatričnosti, túžba po niekom, o koho sa možno oprieť. Najnovšie vydanie Dilongových aforizmov a epigramov z dielne Matice slovenskej umožňuje čitateľovi spoznať neobjavené a odborne nepreskúmané rozmery tvorby tohto príslušníka Katolíckej moderny.
Jaroslav Vlnka
