Vyhľadávanie
Názov románu švédskeho autora Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol (Ikar 2013, preklad Jana Melichárková) znie navonok ako konštatovanie, no za týmto strohým krovím číha presne toľko neujasnených otázok, koľko azda potrebuje čitateľ na to, aby si pomyslel, že názov románu švédskeho autora znie naozaj dobre! Dobre preto, že vyvoláva potrebu vysvetlenia spojitostí medzi nie práve bežnými položkami: storočným starčekom, vylezením z okna a zmiznutím; a tým aj predstavu nevšedného rozprávania. Jonas Jonasson vo svojej románovej prvotine sviežo revitalizuje všetky podstatné kategórie, ktoré s rozprávaním v tomto žánri prirodzene súvisia, robí ich živelnými a zábavnými. Predovšetkým dej a jeho dynamiku, rozprávača s jeho fabulačnou nápaditosťou i bizarnými postavami, tiež priestor i čas, ktorým je tu dožičená veľkorysá šírka. Čitateľ tak dostáva do rúk kusisko pravej dobrej epiky!
Allan Karlsson sa 2. mája 2005 dožíva trojciferného veku, no na oslavu v domove dôchodcov sa rozhodne nejsť a vykročí opačným smerom cez okno na prízemí do záhradky. Ak poznáte metaforu motýlích krídel a jej vzťah k teórii chaosu, potom v tomto románe nájdete jej pozoruhodnú ozvenu. Namiesto motýlích krídel je tu trošku menej lyrický spúšťač: storočný starček v cikacích papučiach v záhone sirôtok; a namiesto obyčajného chaosu sa tu začne odohrávať o dosť veľkú trošku vtipnejší chaos. S boľavými kolenami sa starček dostane na autobusovú stanicu, kde sa pred toaletou zúrivo okúňa mladík s veľkým kufrom. Sled ďalších udalostí definitívne odštartuje iniciačná formulka z úst mladého muža: Musím srať. Kufor sa mu však pri tejto činnosti do onej miestnosti nezmestí, preto ho má postrážiť Allan v čakárni. Prichádza autobus. Mladík je stále TAM. Starček nastupuje. Aj s kufrom. A nie je to len tak kufor… Rozprávanie à la road movie sa môže začať. Každý čitateľ so zdravým rozumom si však ihneď uvedomí, že road movie a storočný starček tvoria nanajvýš nepravdepodobnú kombináciu vhodnú akurát na to, ak si chce autor pravdepodobne uťahovať. Jeho paródia veľkých príbehov a veľkých hrdinov prostredníctvom pikareskného modelovania príbehu je dokonalá.
Román má dve chronologicky budované kompozičné roviny: rámcujúcu a rámcovanú. Rámcujúca sa odohráva niečo vyše mesiaca v roku 2005 a zachytáva Allana na úteku z domova dôchodcov, pred zločincami i pred políciou zároveň. Rámcovaná sa odohráva celé 20. storočie a defiluje v nej starčekov osud. Našťastie, a pre mnohých i nanešťastie, sa jeho osud križuje so strategickými udalosťami svetovej politiky daného obdobia, či už je to výroba atómovej bomby, gulagy, prevrat v Číne, studená vojna, odzbrojovanie… Chlapec zo švédskeho vidieka stretáva generála Franca, Oppenheimera, Trumana, Stalina, Mao Ce-tunga, de Gaulla… Genetika tejto postavy sa dá vytušiť vo Forrestovi Gumpovi, strýčkovi Oswaldovi či Švejkovi. Doplňme, že Allan Karlsson je len životom vyučovaný, nútene sterilizovaný, jednoduchý odborník na výbušniny, ktorý nemá rád politiku. Vďačný to materiál pre autora, aby odistil granát bláznivej biografickej mystifikácie o žoviálnom recesistovi, ktorý síce nevie, že by sa takto dal charakterizovať, ale vie, ako prežiť a vynájsť sa v každej situácii. Nečudo, že sám autorský rozprávač, hoci sa to nerobí, skratkovitým pozitívnym riešením rôznych zápletiek akoby so svojím hrdinom neraz sympatizoval, aby ho držal v pestrom kabarete deja a s čitateľom sa na ňom dosýta pozabával. Týmto spôsobom Jonas Jonasson objavil, že dejiny 20. storočia môžu byť celkom veselou záležitosťou.
Obe kompozičné roviny napokon splynú v závere. Nad všetky ľudské slabosti a prednosti sa tu dvíha jediný étos, ktorý nepotrebuje nič dovysvetľovať ani žiadnym literárnym riadkom navyše: étos optimizmu. Knihu tak možno dočítať ako jeden veľký vtip, veľký svojím rozsahom, no ešte väčšmi katarzným účinkom, ktorý vyvoláva.
Spolu s recenziou prinášame aj úryvky z rozhovorov s autorom:
Kniha má vyvolať dobrú náladu. Vo filmovej terminológii by sme ju mohli nazvať komédiou. Ale chcel by som, aby Storočný starček... nebol chápaný len ako groteska v štýle Charlieho Chaplina alebo Laurela a Hardyho, a to hovorím so všetkou úctou. Je to jednoducho odlišný typ humoru.
Námet na knihu som nosil v hlave vyše dvadsať rokov. Keď som videl film Forrest Gump, pomyslel som si: Dočerta, ukradli mi nápad! Ale Forrest Gump a Allan Karlsson sú dosť rozdielni, Allan sa viac podobá na Švejka: neviete o ňom povedať, či bol najhlúpejším človekom prvej svetovej vojny, alebo jediným, kto rozumel, o čo vtedy šlo.
Raz mi zišiel na um názov Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol, zamiloval som sa doňho a už som tento nápad neopustil. Bol som presvedčený, že román s týmto titulom môže naozaj zabodovať v kníhkupectvách a že túto knihu by som si aj ja rád prečítal. Preto som ho musel napísať!
