Strach - Jozef Karika

Nebáť sa strachu
(Esej)

Nemusíme sa báť ničoho okrem strachu samého,“ povedal vraj pred osemdesiatimi rokmi vo svojom inauguračnom prejave niekdajší americký vojnový prezident Roosevelt. Mal zaiste na mysli prednacistickú kvalitu strachu, no práve som čítal článok v jednom poprednom francúzskom denníku, v ktorom sa tvrdí, že súčasná V. francúzska republika je vo svojej horizontále i vertikále republikou strachu a priznať si tento strach vyžaduje od spoločenského vedomia i od jednotlivých subjektov nesmiernu odvahu. Zdá sa, že strach je jedným zo symptómov našej civilizácie, a slovenskej zvlášť, keďže slovenský strach bol masívne masírovaný z mnohých strán a mnohorakých zdrojov. Strach sa stal hybnou silou rôznorodej produkcie, a keďže literatúra – či už chce, alebo nechce – je o východiskách, i ona neprestajne posilňuje svoju hororovú či trilerovú základňu. Platí to aj o slovenskej literatúre, ktorá si z nej v posledných rokoch či desaťročiach v mnohých autorských variantoch i štýlových variáciách urobila nástupnú platformu nových literárnych výbojov, ak nie aj chápania sveta. A v nich dnes s najväčšou pravdepodobnosťou hrá svojou literárnou pripravenosťou i nesporným analytickým talentom prvé husle Jozef Karika. Svojimi knihami, najmä poslednými troma, dokázal, že mu nechýba odvaha nebáť sa strachu, napriek tomu, že prinajmenej tuší jeho obludnú ničivosť i jeho zákernú zvratnosť.

Kniha Strach (Ikar) možno nie je Karikovým najčistejším žánrovým výkonom, no autor v nej o svojej kruciálnej téme prezradil azda viac ako vo svojich doterajších knihách. Ba dalo by sa povedať, že je akýmsi racionálnym zavŕšením či interpretáciou jeho prozaickej tvorby, ktorej motivácie boli dosiaľ viac-menej skryté, a vyrážali do útoku najmä cez kompaktné príbehy nahustené hrôzou a napätím. V knihe sa dokonca vlastne stretávame s podobne „nevinným“ hrdinom: jeho románový život sa napĺňa akousi fantasy, o ktorej sa zdráham hovoriť ako o ozajstnej fantasy, a hovoril by som skôr o zvecnenom strachu. Jožo Karský okrem toho vstupuje na scénu (po motte z hororovej rozprávky P. Dobšinského Loktibrada a filozofujúceho bestselleristu C. Castanedu) rovnako ako mnohé postavy v modernej slovenskej próze: je lúzer na úteku pred sebou samým a vracia sa do rodného domu. Navyše, je opäť Ružomberčanom a pracovníkom reklamnej agentúry, ktorého zlyhania nie sú celkom zrejmé ani jemu samému. Len s tým rozdielom, že návrat domov mu nespôsobí úľavu a nedá jeho životu zmysel, ale dáva mu – hrôzu. V rodičovskom dome sa totiž stretáva predovšetkým s ozvenou rozbitých vzťahov v rodine a najmä s mlčanlivou faktografiou svojho zlyhania v detstve: keď jeho sestru za hrôzostrašných okolností unieslo a zmasakrovalo „čosi/to“, a on v hrozivej panike ušiel z miesta činu. V ružomberskom milieu sa však stretáva aj s rovnako poznačenou vzorkou spolužiakov, ktorí tiež boli pri tom a spravili to isté. Nikto z tejto sociologicky rozmanitej vzorky však o tejto hrôze nechce hovoriť. Ani psychicky zruinovaný otec na prahu smrti, ktorému „čosi/to vyviedlo niečo podobné v podobnej mrazivej zime pred vyše dvadsiatimi rokmi. Naozajstné „lúpanie cibule“ však nastáva potom, ako sa stane podobný prípad, keď v podobnej mrazivej zime „čosi/to“ unesie dieťa z novej generácie. Autor akoby chcel zrazu prepísať letopočet, v ktorom už nehrajú rolu povestné slovenské osmičky, ale roky 1963, 1985, 2012, roky krutých mrazov, a iné mrazivé roky v dejinách od staroveku po najčerstvejší postnovovek. Zlyhania prekryté novými a novými zlyhaniami v letopočtoch od najstarších po najnovšie, v periódach poznačených veľkými ochladeniami. Pritom zmasakrované nešťastné obete sa stávajú „papierovými deťmi“, ktorých osudom je večná služba kruto devastujúcemu „čomusi/tomu“, ktoré by sa dalo nazvať smrťou, keby smrť bola tým najhorším, čo môže človeka v jeho živorení postihnúť. A ešte dodajme, že „čosi/to“ nie je nič iné ako strach. Strach ako účel i prostriedok, strach ako začiatok i cieľ. Bezcitne, bezmyšlienkovite, bezohľadne sa krútiaca špirála smrti v ľuďoch, ničiaca indivíduá, dejiny i svet. „Netelesné bytosti sú horšie než smrteľná nákaza,“ takúto vyzývavú podobu má Karikova vízia strachu, a preto aj autor naprieč celým netajene vzrušeným príbehom svojho hrdinu rovnako neľútostne pobáda: „Postav sa k tomu čelom. Už žiadny útek.“ O tom, čo sa stane, keď hrdina poslúchne a postaví sa k tomu čomusi/tomu“ čelom, sa ťažko hovorí. Lebo je to ešte hroznejšie, ako sám strach. Ale je to cena za vyhladenie strachu z ľudského sveta.

Strach Jozefa Kariku má iste množstvo svojich metaforických konotácií. No s najväčšou pravdepodobnosťou ani netúži po tom, aby bol metaforou. Je skôr úderom päsťou rovno medzi oči, čo je pre súčasný deprivovaný svet asi najpríhodnejšou metaforou.