Vyhľadávanie
Jean Cocteau
Strašné deti
Bratislava, Kalligram 2008
Preklad Marián Minárik
Niet čo závidieť Mariánovi Minárikovi, ktorého práca na preklade neveľkého románika kultového autora literárnej avantgardy prvej polovice 20. storočia mala akiste bližšie k prekladateľským galejam ako k prechádzke ružovou romantikou. Jean Cocteau patrí totiž k takému druhu inovátorov, ktorí vlastnú originalitu neobetujú nijakému novotvaru, pretože ich novotvarom je vlastne sama originalita. Bol pri všetkom podstatnom, čo sa v prvej polovici predmiléniového storočia dialo vo francúzskej vyhni modernizmu. Bol sirota, ale navštevoval Prousta, Rostanda či F. Mauriaca. Bol pri Ďagilevovom balete, mal blízko k honeggerovskej Šestke, podnietil Picassa a jeho priateľov k škandalóznej synkretickej Paráde, boli ho plné divadlá, kabarety, avantgardné scény, cirkusy, kiná, umelecké krčmy, ba i ulice, bol čiernym anjelom dadaizmu, surrealizmu či poetizmu. Všetkému vtlačil pečať svojho nepokojného génia, ale ak sám niečomu podľahol, tak iba vlastnému citu pre umenie. Narodil sa pre umenie, žil s umením, ba ešte aj zomrel nie v náručí Jeana Maraisa, ale pri písaní nekrológu na umelkyňu Edith Piaf, aby ho napokon pochovali do hrobky vyzdobenej vlastnými dekoráciami. Jeho prekladanie na Slovensku nemá bohvieaké tradície (Marenčinov výber z poézie z konca šesťdesiatych rokov, dráma Ľudský hlas, ale žiadna próza), preto je Minárikov spoľahlivý a zaiste aj invenčný prekladateľský výkon prinajmenšom priekopnícky i záslužný.
Strašné deti (neskôr prišli aj Strašní rodičia, ktorých škandalóznu dramatizáciu mestskí radní zakázali) sú románikom s ambíciou nájsť spôsob, ako zachytiť jednotu vnútorného a vonkajšieho života (východisková obsesia modernizmu). Cocteau využíva paradigmu vlastného neusporiadaného života s pocitovosťou umocnenou drogami a inakosťou na rozrušenie jasných kontúr postáv, ktorých zmyslom nie je vytvoriť dej, ale umelecký obraz. Homosexualita, incest sa teda stávajú základnými zložkami Cocteauovej uvoľnenej obraznosti. A potom detstvo s krutou odvrátenou stranou svojej poetickosti (aj preto v texte prózy nájdeme odvolávky na Rimbauda a Baudelaira). Týmto akoby chcel jednoznačne predznamenať, že ľudská bytosť je mnohorozmerná i neredukovateľná, a že ani pohlavie alebo sociálny status nie sú ničím takým, čo by sa dalo použiť na umelecké fixovanie pravdy o človeku, lebo umeleckou pravdou môže byť len obraz vystavaný z napätia medzi zjavným a skrytým, či presným a neurčitým.
Ak máme z čítania Cocteauovho textu základný dojem presnosti a usporiadanosti plávajúcej v mori neurčitosti, nemýlime sa. Veď Strašné deti naskutku nie sú len vzrušujúcim príbehom detských súrodencov s tragickým koncom, odohrávajúcim sa v uzavretom priestore súrodeneckej izby izolovanej od vonkajšieho sveta. Sú aj príbehom o možnostiach ľudskej slobody a o osudovej uzavretosti človeka v biologických a spoločenských súradniciach. Brat a sestra bez rodičov (ako autor) sa nepochybne milujú, ale ich láska je plná nemotivovanej krutosti vrcholiacej v oidipovskej dráme, z ktorej jediným východiskom je smrť. Lživou a detsky nevinnou hrou („lož, ktorá vždy hovorí pravdu“) sa napĺňa oná osudovosť ľudského života, ktorá má východisko len v sebe samej, lebo nesmie prekročiť hranice čudnej izby, za ktorými je všetko bezobsažné, beztvaré a zbytočne neosobné. Osud má v Cocteauovej vízii podobu nevinnej snehovej gule, ktorá nedospelého hrdinu odsúdi na snívanie v detskej izbe, i podobu nečistej gule páchnucej drogami, kde akoby sa nahromadili všetky znemožnené lásky, neuskutočnené túžby a choroby civilizácie, ktorá dospelého hrdinu zabíja. Medzi týmito guľami však sujet zapĺňa celé panoptikum masiek, obrazov, nečakaných zvratov a štylistických zázračností.
Do takýchto aktuálnych paradoxov načiera útly románik Jeana Cocteaua. Akoby mimochodom sa popri načrtnutej dráme odkrývajú celé reťazce súvislostí ľudskej situácie v modernom svete. Iracionálna logika hry tu vytvára mýtus odkrývajúci skrytý zmysel života a používané masky sú tu na to, aby sa nakoniec postŕhali z tvárí, ktoré nebudú o nič menej vydesené, ale budú so sebou aspoň zmierené. Lebo s umením je to naozaj tak: „Umelec musí prehltnúť lokomotívu a vypľuť fajku.“
Alexander Halvoník
