Recenzia
Miroslav Zumrík
25.07.2014

Stratené dievča - Gillian Flynnová

Preklad Ildikó Drugová
Vydavateľstvo Tatran 2013

Gillian Flynnová je autorka zatiaľ troch románov, z ktorých celosvetový úspech zaznamenal práve posledný, Stratené dievča. Žáner trileru sa teší nepoľavujúcej obľube širokého okruhu čitateľov, ktorí oceňujú a vyhľadávajú napínavý dej plný zvratov a neistoty. Týchto ingrediencií je v knihe nielen dostatok, ale sú tiež dávkované nevypočítateľne, čo výsledný efekt len umocňuje. Román tak v najlepšom zmysle slova patrí k takzvaným page-turnerom, knihám, ktoré nepustíme z ruky, kým neobrátime aj poslednú stránku.

V čom spočíva novátorstvo Strateného dievčaťa? Nejde v ňom o príbeh s postupne odhaľovanou – jednou – záhadou. Flynnovej kniha niekoľkokrát akoby zmenila žáner, prešla na ďalšiu úroveň, je viacerými knihami v jednom, čo rozhodne nie je výčitka – skôr naopak. Slepé uličky nastražené čitateľovi sú dômyselné. Zmiznutie Amy, ako sa zdá, milujúcej manželky Nicka Dunna, v deň piateho výročia ich svadby vrhá na manžela podozrenie z únosu a vraždy. Čitateľ toto podozrenie musí postupne revidovať, hoci nie jednoznačne vylúčiť, a klásť si skôr otázku, či vôbec k vražde došlo, prípadne, kto je skutočnou obeťou, či je ňou vôbec niekto?

Ako priznáva autorka, téma, ktorá ju na pozadí napínavého deja zaujíma najviac, je svojský, postupne sa meniaci charakter manželského spolužitia. Existuje vôbec čosi ako objektívna pravda v úzkom a často hermetickom priestore dvoch ľudí, ktorí si často pamätajú to isté rozdielnymi až protirečivými spôsobmi? To je všeobecne východisko množstva príbehov násilia a manipulácie, pri ktorých sa pojem pravdy rozpadá a stáva sa úplne nepoužiteľným. Do hry navyše vstupuje verejná mienka vytváraná a ovplyvňovaná médiami, mediálnymi vystúpeniami obvinených aj príbuzných, keď stačí jedno vhodne či nevhodne zvolené slovo, gesto, aby sa verejnosť dožadovala milosti alebo, naopak, podozrivého hneď aj odsúdila.

Literárnym postupom, ktorý tu Flynnová využíva v plnej miere, je pritom inštancia nespoľahlivého rozprávača. Čitateľ si pri nej spätne uvedomuje, že rozprávači – striedavo Amy a Nick – hovoria len polovicu pravdy, prípadne seba, druhého aj čitateľa vedome zavádzajú. Kniha však napriek rafinovane skonštruovanému príbehu vzájomného citového i doslova vražedného vydierania nie je vypočítaná iba na efekt, má všeobecnejší presah. Nepretržité napätie nás núti zamyslieť sa, či vôbec existuje cesta z bludného kruhu obviňovania sa a manipulovania s citmi toho druhého. Cestou je, tvrdí sa v príručkách, akési povznesenie sa nad predstavu, že musíme druhého presvedčiť o vlastnej pravde – to vedie iba k ďalším začarovaným kruhom. Inú, v rámci žánru primerane deprimujúcu cestu či vyústenie záhady ponúka autorka v samom závere.

Domnievam sa, že čitateľ, ktorý sa rád rúti k záverečným stránkam, si tu príde na svoje, čo však nevylučuje, že sa ku knihe a roz trúseným falošným stopám a detailom vráti. Neodpustím si pritom drobnú poznámku k doslovu autorky – jej vyznanie manželovi pôsobí po práve dočítanom šialenstve manipulovania akosi nechcene podozrivo...