Po vyše roku od vyjdenia debutu Marka Verina Posledná príležitosť sa dočkali jeho priaznivci a čitatelia spoločenských románov zo súčasnosti pokračovania pod názvom Stratené kapitoly. Obe knihy spája netradičná obálka a rovnaká grafická úprava.
V Stratených kapitolách sa opäť stretávame s niektorými už známymi postavami (hoci iba okrajovo v myšlienkach a spomienkach ďalších hrdinov, napríklad Marek, Lada) i známymi miestami, ako nábrežie, hradné bralo, či tajomné katakomby. Ústrednými postavami románu je Ina a jej Ondro. S ním vďaka svojmu finančnému zabezpečeniu môže cestovať po svete (aj dcérka Margarétka sa im narodila v Benátkach). Peniaze na účte sa však rokmi neúprosne stenčovali, preto sa Ina rozhodla pre návrat domov a nástup späť do pracovného kolotoča, napriek tomu, že sa zrejme nevyhne stretnutiu s všemocným podnikateľom Alexom (jeho postava v pokračovaní románu ostala). Alexovi sa síce nepodarilo získať späť manželku Ladu, ale inak sa mu darilo a podľa mapy mu už pomaly „patrí polovička mesta“. Púšťal sa odvážne do nových vecí skôr, ako dokončil predošlé. Spoliehal sa na to, že „ak príde k najhoršiemu, nájde sa čarovná formulka, ktorá ho zachráni. Pochopil dôležité pravidlo: veľké veci majú v sebe akýsi záchranný padák. Ten vystrelí z tajnej skrýše skôr, ako sa rozbijú o nedostatok peňazí alebo iné nepodstatné detaily a on bezpečne dopadne na mäkkú pôdu. Pre každý prípad však držal železné rezervy na bezpečnom mieste ďaleko od domova i starostlivého pohľadu prokurátorov a daňových úradníkov.“
Zaujímavo je vykreslená postava Ondra, ktorý bol sirotou z detského domova, ale nikdy sa nezamestnal, hoci bol nezvyčajne zručný a nijaká práca sa mu nebridila. Mal len to, čo mu „život daroval a čo si dokázal uchmatnúť holými rukami“. Rád sa venoval dcérke, ale väčšinu času sa túlal mestom a často sa vracal do katakomb v hradnom brale, ktoré už obkolesilo stavenisko s novými domami. Žil spomienkami a stretnutiami so svojím bývalým „spolubratom“ v podzemí – Vrtákom, dokonca naučil Margarétku nebáť sa tohto nehostinného prostredia. Trápilo ho, že do katakomb vypúšťajú odpadovú vodu a preto uvažovali s Vrtákom nad trestom. Ondro rozmýšľal, prečo práve jeho Ina pomáha ľuďom vo firme, ktorí robia všetko preto, aby vyhnali z katakomb všetko živé. Veď sú „ na svete i ľudia, ktorí si vedia šťastný život predstaviť aj bez apartmánov, bez teplej vody, so satelitom a vyhradeným parkoviskom. Aj keď vyzerajú ako chudáci, ich život nie je chudobnejší.“ Ondrove „výlety“ prezradil doma nezameniteľný pach podzemia a priniesli napätie do rodiny, ktoré následne vystriedali nepríjemné udalosti.
Verin očami Ondra sleduje, ako sa mení tvár súčasného mesta, pod ničivými krokmi developerov sa vďaka necitlivosti a neschopnosti kompetentných strácajú dôverne známe miesta (nechýba zmienka ani o osude parku kultúry). Hoci v texte nájde čitateľ zápletky, lásku, nedôveru i lovkyňu boháčov, ale aj trochu optimizmu či vieru v spravodlivosť a kritické postrehy, predsa sa románom prelína akýsi smútok.
Lýdia Čelková
