Vyhľadávanie
Krásne trápny príbeh
Márius Kopcsay: Stratené roky
Levice, Koloman Kertész Bagala, L.C.A. Publishers Group 2004
Niekedy sa zdá, že odkedy Peter Pišťanek posunul hranice toho, čo nazývame dobrým vkusom, akoby sa všetci autori snažili prekročiť tieto pomyselné línie – a to v štylistických, poetologických, či gramatických pravidlách. Túto skutočnosť uviedla už v jednej svojej štúdii Eleonóra Krčméryová. Často je však nepríjemné sledovať, ako sa spomínané úsilie mení na egocentrické upriamenie sa na autorský subjekt, ktorý sa uzatvára do seba a tvorí tak texty viac alebo menej žánrovo, či syntakticky rozbité. A, bohužiaľ, často bývajú tieto texty len ťažko čitateľné, hoci autori sa skrývajú za termíny ako outsiderstvo, intertextová izolácia, postmoderna etc., ktoré by nám mali pomôcť pri čítaní. Nepomáhajú, a tak fragmentizácia sveta v knižkách pokračuje a čitateľ tráp sa!
Nemôžeme povedať, že by Márius Kopcsay nevytváral hrdinu, ktorý je svojím spôsobom iný, ale dištanc od sveta vytvára na báze kompaktného prozaického celku. Tento celok je tichý (až na pár vulgarizmov), akoby len popisoval jednoduchý a slabý príbeh, no v skutočnosti hovorí o ľuďoch, ktorými dobre môžeme byť aj sami – a preto zaujme. To by však bolo málo, keby text iba zaujal. Stala by sa z neho prechodná záležitosť, sezónny hit, spomienka.
Kopcsay vytvára hrdinov, ktorých bez problémov stavia do trápnych situácií a akoby čakal, čo urobia. Väčšinou nemajú veľa možností. Oni nie, zato čitateľ áno. Jeho hrdinovia sú chlapčiatka, čo rozdávajú rozumy, sami by však potrebovali poradiť; adolescenti, čo svoje prvé sexuálne zážitky prežívajú najmä v hlave; frustrovaní manželia, ktorí sú až príliš „neatraktívni“. Príbehy sa odohrávajú v časoch reálneho socializmu, či tesne po ňom, a ich úprimná bezradnosť je presne to, čo súčasná literatúra potrebuje. Nie ukričanú a rozbitú prózu, ale normálny príbeh, kde už nedominuje výrazné autorské gesto sebareprezentácie, ale myslí sa aj na čitateľa.
Kopcsayovi hrdinovia sú neideálni, roztržití a akoby to nestačilo, často aj ufrfľaní, tuční, nepríjemní. Prosto povedané – trápni. Ale vnímané literárne – krásne trápni. Je to až sústredený záujem na anomálie všednosti s priestorom, do ktorého sa možno ponoriť a ktorý poskytuje dostatok miesta na sebaprojekciu čitateľa. A po vynorení ostane ešte dostatok vzduchu na to, aby sme si to mohli zopakovať.
Kritický deň už bol, teraz prišli Stratené roky a autor vraj pracuje na záverečnom diele trilógie s pracovným názvom Zbytočný život. Očakávať teda, že hrdinovia nakoniec nájdu vo svojom holom žití aj svoje zabudnuté túžby a ideály, by asi nebolo veľmi rozumné. Zato však dúfam, že tak, ako potešili Stratené roky, poteší aj ďalšia zbierka poviedok.
Radoslav Tomáš
