Vyhľadávanie
Milan Vároš: Stratené slovenské poklady 1. Osudy umeleckých pamiatok šľachty a panovníkov, Martin, Matica slovenská 2006
Milan Vároš: Stratené slovenské poklady 2. Osudy našich umeleckých diel a pamiatok (najmä v maďarských múzeách a galériách), Martin, Matica slovenská 2007
Za prvý zväzok Stratených slovenských pokladov pozbieral Milan Vároš niekoľko významných cien. Bolo len otázkou času, kým sa objaví ich pokračovanie. Kým v prvom zväzku sme boli svedkami napínavého, miestami aj dobrodružného rozprávania o umeleckých dielach, ktoré sa stratili alebo krivými a kľukatými cestami dostali zo Slovenska do zahraničných galérií, múzeí a súkromných zbierok, v druhom, omnoho rozsiahlejšom a ešte bohatšie ilustrovanom zväzku sa dobrodružnosť narácie ešte zvýšila. Milan Vároš ako dlhoročný novinár i autor literatúry faktu dobre vie nielen to, ako pátrať po stratených pokladoch, ako chytiť stopu a nepustiť sa jej, ale aj ako zaujímavo opísať toto pátranie a hľadanie. Silnou autorovou stránkou v rozprávaní je predovšetkým fakt, že si nevymýšľa, že nemystifikuje. Že píše o tom, čo zistil z hodnovernej odbornej literatúry (domácej i zahraničnej) a opiera sa najmä o to, k čomu ho doviedlo vlastné hľadanie. Ak má len indície o stratených slovacikách (insígniách, obrazoch, sochách, oltárnych veciach), píše o nich len ako o indíciách.
Pokúša sa nájsť triezve odpovede na otázky, kam sa to všetko podelo, kto zašantročil slávne obrazy, kto tie veci odvliekol. Hľadanie ho doviedlo do galérií a múzeí, kde dnes zástupy obdivujú skvostné umelecké diela slovenskej proveniencie, inokedy sa však musel zastaviť pred dverami do súkromných zbierok. Mnohé veci boli odvezené, ako je známe, zo slovenského územia na územie dnešného Maďarska na reštaurovanie a často sa už nikdy nevrátili. To bola najčastejšia finta na ich „presun“. Zásluha Várošových výpravných kníh spočíva aj v tom, že v nich autor prvýkrát na Slovensku uverejňuje fotografie viacerých vynikajúcich slovenských diel, ktoré akoby sa takto vracali spoza hraníc aspoň na okamih domov.
Na frontospise prvého zväzku Stratených slovenských pokladov má autor poznámku, že mená osôb z uhorského obdobia slovenských dejín uvádza podľa Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1998. Tento spôsob, o ktorom rozhodla komisia pri Historickom ústave SAV roku 1980, však označuje ako nedomyslený, dokonca za chaotický a pripomína aj to, že väčšina historikov a umenovedcov ju neberie na vedomie. Píše tu podrobne o „pánoch v bielych košeliach“, vlastniacich kľúče (riaditeľoch múzeí a galérií na Slovensku, kardinálov a primasov a pod.), ktorí sa postarali o to, že mnohé naše poklady sa dostali do zahraničia, najmä do Maďarska. Niektorí z týchto pánov si počas svojej kariéry začali písať aj meno na maďarský spôsob. Je naozaj múdre navracať ich silou-mocou do slovenského košiara tým, že im to meno opäť poslovenčíme?
Nikoho iste neprekvapí, že o stratených pokladoch vznikli aj mýty, že sa neraz opakujú omyly. Milan Vároš dáva na pravú mieru na viacerých miestach aj tieto nepresnosti. Takým je napr. tradované rozprávanie o osude Gauguinových tahitských drevorytov z pozostalosti Milana Rastislava Štefánika, o oltári sv. Alžbety z Dómu sv. Alžbety v Košiciach a pod.
Milan Vároš informuje napokon i o tom, ako sa v tejto veci opakovane obracal na vysokých štátnych a politických činiteľov, aby boli iniciatívni vo veci návratu nášho národného majetku. Zvyčajne bez akéhokoľvek ohlasu. Zmení sa niečo na osude slovacík, o ktorých sa tu píše, po týchto objavoch a po tejto inventarizácii?
Slavomír Ondrejovič
