Recenzia
Diana Dúhová
19.03.2018

Stratení v bludisku osudu

„Chcela som umeleckú knihu o tvorbe, o literatúre, písaní, a tiež o každodennosti, ale tak, aby mali univerzálnu platnosť,“ hovorí na margo románu Kustódi // Arianina kniha jeho autorka, Eva Maliti Fraňová. Ide o groteskný absurdný príbeh, ovplyvnený fázami mesiaca, zimou a slnovratom. Príbeh, ktorý nepoprie vplyv ruského symbolizmu (Bulgakov, Belyj).
 
Hrdinka románu Ariana je žena neurčitého mentálneho veku. Pred päťdesiatkou, stále stratená v dievčati. Má nezdravý rešpekt pred autoritatívnou matkou, ktorému sa, hoci s istým odporom, podriaďuje. S jej labilnou, nestálou náturou je pre Arianu jednoduchšie správať sa podľa pravidiel, ktoré už niekto vopred stanovil. Nevie dodržiavať vlastné, vlastne nemá ani priestor si ich vytvoriť. A nie je si istá, či je to vôbec rozhodujúce. Má za sebou niekoľko všednedivných, skôr nevydarených vzťahov, a hoci vie, že láska neprinesie rozdrásanej duši mier, láska je to jediné, na čo Ariana myslieť môže. Na lásku a na písanie.

Ariana je pragmatička a fatalistka zároveň. V jej vnímaní sveta sa prelína skutočnosť so snami. Vytvára si vlastnú, hoci skreslenú pravdu svojho života, ktorý by mal byť taký, aký si želá. Ilúziu prežitého, ktorú však celkom nezvláda ukočírovať. Smrť matky Arianu zasiahne pred Vianocami. Mala mať pre ňu katarzný účinok, no celkom sa tak nestalo, naopak, stala sa ešte zraniteľnejšiou.
 
Knihovníčka, ktorá chce byť spisovateľkou
Ariana je knihovníčka, ktorá sa veľmi potrebuje stať prozaičkou. Dušou i sebadisciplínou je však skôr poetka. Závidí básnikom, ktorí vlastnou rukou vpisujú do skvostných zápisníčkov skvostné myšlienky. Písanie prózy si žiada presne opačné rozpoloženie, než písanie poézie. U básnika sa počas tvorby predpokladá stav na akomsi pomedzí. Prozaik musí s čistou hlavou, vecne, klásť slovo za slovom, riadok za riadkom. Ariana sa teda pasuje aj s vlastnou tvorbou, čo sa neblaho odrazí na výsledku – keď konečne jej knižka vyjde, nie je o ňu záujem.

Každý má vraj taký osud, aký si zaslúži. A niektorí ho majú za trest. Ariana sa zoznámi s básnikom Markom, ktorého za čudných okolností stráca. V stave rozrušenej mysle a výraznej nerovnováhy, umocnenej jej neurasténiou, sa vydá Marka hľadať. Vypraví sa na cestu podľa mapy lásky zo sna. Oslobodená od väzieb na zamestnanie, domov, majetok. Putuje zimnou krajinou sťaby bezdomovkyňa, pociťujúc zvláštnu slobodu a spokojnosť. Počas cesty za neistým cieľom a v existenčnej neistote však nachádza pokoj. Má ísť za hviezdou, jej cieľom je nezvyčajné múzeum, kde žijú kustódi, ktorí prepisujú knihy osudov. Napokon ich stretáva, dokonca aj toho, ktorý je zodpovedný za jej osud.
 
Motanica snov a túžob
Fatalistické úvahy sú súčasťou celého románu. „Nepísala som s koncepciou, píšem ako ma vedie pero, vraciam sa a príbeh rekonštruujem, je to dlhodobý proces,“ hovorí autorka.

Arianin príbeh je akási životná motanica snov, túžob, predstáv a reality. Pripodobnenie mena dozaista tiež nie je náhodné, bájna Ariadna však mala aspoň svoje klbko. Ako táto niť sa celým príbehom vinú narážky na legendu o zvláštnej nesmrteľnosti umelca a jeho diela, podľa ktorej prastarí perzskí uctievači dobra, mazdeisti, špeciálnou metódou vyvolali u ruského diplomata v Perzii Alexandra Sergejeviča Gribojedova dočasne umelú genialitu, na základe ktorej napísal svoje neprekonateľné Útrapy z intelektu. Povstalci v Teheráne mali Gribojedova zabiť, no podľa legendy žil v Iráne pod cudzím menom ako jeden z mazdeistov. Domov do Ruska dorazilo cudzie telo s jeho rukou, ktorú si odsekol. Bez nej teda viac nemohol písať.

Román je zámerne vystavaný z piatich častí, pričom každá hovorí iným jazykom.
 
Román o autorskej slobode
Eva Maliti Fraňová o svojej najnovšej knihe tvrdí, že je to román o umeleckej či autorskej slobode, daný do istého rámca. O slobode kontrolovanej vlastnými mantinelmi. Ariana vedie individualistický život, má množstvo problémov, pre ktoré je jej život tragický, ale akosi pozitívne tragický, ona „len“ všetko prežíva viac, než treba. Jej príbeh je výpoveďou o krehkosti ľudskej existencie. Rezonuje silnými emóciami a úvahami, ktoré sa žena neodváži vysloviť. Je zároveň úletom za hranicu reality. No zvláštnymi putami držaný veľmi blízko tej hranice. Detailmi, ktoré sa asi nemohli stať, no niekedy sa stávajú. Kto sú kustódi? „Nie, že by som to nevedela. Ale racionálne sa celkom nedajú vysvetliť,“ tvrdí veľavravne autorka.

Počas čítania sa ma neraz zmocnila túžba po tom, aby sa všetko logicky vysvetlilo, hoci bolo jasné, že sa tak nestane. Tento pocit, ktorý pri čítaní zahraničných magických realistov či symbolistov (Bulgakov, Márquez) nemám, sa možno vynoril preto, lebo dej sa odohráva v dôverne známych lokalitách, ako je napríklad Medická záhrada.

Viackrát som sa pri čítaní zamyslela, pobavila, často rozčúlila. Je to určite jeden z najoriginálnejších textov, aký sa mi dostal do rúk.
 
Diana Dúhová