Stratený svet - Arthur Conan Doyle

súťaž
„So British!“ – na-
padne človeku pri
čítaní Strateného
sveta (SPN – Mladé
letá 2016, preklad
Štefan Kýška) od
Sira Arthura Co-
nana Doyla (1859 – 1930), ktorý sa medzi čitate-
ľov vracia prostredníctvom oživenej legendárnej
edície STOPY. Do neznáma sa v románe vydáva
kvarteto džentlmenov s jasným cieľom – potvr-
diť alebo vyvrátiť zistenia profesora Challengera.
Štvorica cestovateľov je nakombinovaná perfekt-
ne, dynamiku samotnej cesty ešte podporuje dy-
namickosť vzťahov medzi nimi – môže to na prvý
pohľad vyzerať prekvapivo, ale najzaujímavejšiu
zložku tohto príbehu (áno, dokonca zaujímavejšiu
než prítomnosť dinosaurov!) tvoria štyri hlavné
postavy a ich charakterokresba, ktorá je veľmi
umná, nenásilná a precízna.
 Okrem už spomínanej „britskosti“, čo je charak-
teristická črta románu celkovo i jeho jednotlivých
elementov (resp. opozícia pokojné džentlmenstvo
– nespútaná divokosť), nesie každý z protagonistov
svoje vlastné špecifi cké znaky, čo sa ostatne dá vi-
dieť už z expozície. Tá je pomerne rozsiahla, Doyle
postupuje vlastne veľmi pomaly (!) – naši hrdinovia
sa vydávajú na cestu až po úvodných 50 stranách,
na prahu samotnej Krajiny Maple Whitea (teda Stra-
teného sveta) sa ocitajú ešte o ďalšie desiatky strán
neskôr. Tak, ako je výprava pripravená na vstup do
tajomnej krajiny, je v tom momente pripravený aj
čitateľ, ktorý je už podrobne oboznámený so všetký-
mi hrdinami (možno s menšou výnimkou profesora
Summerleeho, ktorý dostáva o čosi menej priestoru).
 O samotných postavách najviac prezrádza ich
motivácia na podniknutie samotnej cesty. Profe-
sor Challenger háji svoju česť – veľmi urputne, čo
vyplýva z jeho prudkej a výbušnej povahy; pro-
fesor Summerlee zasa rovnako tvrdohlavo proti
zisteniam profesora Challengera protestuje, teda
tiež mu ide najmä o česť, avšak u oboch vedcov
niekde na pozadí ich ustavičného hašterenia sa
cítiť nie úplne džentlmenskú, ale skôr infantilnú
stránku ich osobností (čím ich – božechráň – ne-
chcem uraziť), ktorú ostatne rozprávač príbehu
niekoľkokrát komentuje. Tento aspekt je čitateľ-
sky veľmi vďačný, keďže postavy oboch vedcov
zrozmerňuje, poľudšťuje a je základom pre veľké
(alebo povedzme radšej „adekvátne“) množstvo
humorných situácií – kniha sa tak vonkoncom
nemusí spoliehať iba na údiv a senzáciu nad ob-
rovskými jaštermi a primitívnymi ľuďmi.
 Lord John Roxton je v pravom zmysle slova dob-
rodruhom, jeho džentlmenstvo spočíva v tom, že
je ochotný vystaviť sa nebezpečenstvu preto, aby
sa regulárnym spôsobom mohol rozhodnúť spor
medzi Challengerom a jeho odporcami – druhou
stranou mince je jeho skrytá (a do istej miery po-
tláčaná) animálnosť, ktorá možno mohla dostať
viac priestoru (veru, kiežby sa aspoň na jednom
alebo dvoch miestach z Roxtona stala obdoba
Mr. Hydea). Roxton sa teda na výpravu vydáva
najmä za zážitkom a rozhodne ho ešte navyše
vzrušuje blízkosť život ohrozujúcej situácie.
 A rozprávač príbehu, novinár E. D. Malone? Uňho
je dôvod celkom prozaický – snaha o dokázanie
vlastnej hrdinskosti, ktorá mu má získať ruku jeho
„milovanej“ Gladys, teda „cherchez la femme“! Ma-
lone, ktorý sa vlastne takto do svojho hrdinstva
dopotácal (až v priebehu expedície doň skutočne
dorastie), predstavuje opäť veľmi tvárny materiál
a vďaka ambivalentnej podstate je pomerne jed-
noduché sa s postavou identifi kovať, treba však
povedať, že v konečnom dôsledku jeho schopnosti
za ostatnými členmi výpravy nezaostávajú, iba si
to neborák Malone uvedomuje až postupne – jed-
nou z hlavných línií románu je teda jeho prerod
z obyčajného človeka na ozajstného hrdinu.
 Pomocou obšírnejšieho opisu postáv som sa chcel
zámerne vyhnúť podrobnému komentovaniu uda-
lostí, ktoré sa odohrajú v Krajine Maple Whitea –
samozrejme z toho dôvodu, aby som prvočitateľov
neodradil vybľabotaním niečoho dejovo dôležitého.
Ostatne, tu vidím aj dôvod dĺžky expozície – autor
necháva čitateľa dôkladne sa zoznámiť s postavami,
aby tie potom mohol hodiť do akejsi obdoby uzavre-
tej sústavy a sledovať, čo sa bude diať… Povedané
moderným jazykom, Doyle tu šikovne vytvoril to,
čo voláme „sandbox“, čím ponúka možnosť plného
využitia detskej kreativity – obmedzené množstvo
prvkov teda poskytuje takmer neobmedzené množ-
stvo rôznych príbehových a situačných kombinácií,
škoda je však to, že ku knižke nie je priložená aj
Maloneho skica Krajiny Maple Whitea.
 Otázkou ostáva, komu sa ešte v dnešnej audio-
vizuálnej dobe bude chcieť fantazírovať nad takou
jednoduchou vecou, akou sa zdá byť text. Navyše,
ak mám vysloviť jemnú výčitku, Stratený svet je
uvedený v pôvodnom preklade, na ktorom už cítiť
stopy času – rozhodne nechcem povedať, že je zlý,
ale ak chceme, aby bola knižka naozaj príťažlivá,
zrejme by bolo vhodnejšie ju pretlmočiť do úplne
súčasnej reči (teda bez slov ako „huriavk“ a podob-
ne). Takto sa nakoniec nové STOPY dajú považovať
skôr za produkt nostalgie, ktorý sa pekne vyníma
na poličke (jednoducho povedané, je to v takejto po-
dobe tak trochu „hipsterčina“), čo naozaj skvelému
príbehu o svete plnom druhohorných prekvapení
nesvedčí.