Recenzia
Andrea Draganová
20.12.2016

Stredoeurópska moderna

Stredoeurópska moderna
V
Národných novinách (v čísle 95) bola 16. au-
gusta 1902 uverejnená báseň Z duše priate-
ľovej s podpisom Dr. Ján Jesenský. Pod názvom
boli uvedené žánrový podtitul Romanca a aj motto
– krátky citát z Národných novín z 2. augusta 1902:
„Výlet do hôr nebol na programe, nebol v úmysle,
nik ničoho nepriprával, ničoho sa nechystalo,
a bol väčší, než inokedy...“ Dnes by sa táto „uda-
losť“ možno premenila na hashtag na instagrame.
Už názov, podnázov aj motto Jesenského básne
dávali čitateľom jasné inštrukcie na vnímanie
poetického posolstva: intímny výraz vnútorného
stavu muža („z duše priateľovej“), s jasným emo-
cionálnym pozadím lyrického až sentimentálneho
charakteru („romanca“), reálna udalosť spontán-
ne vyvolaná okolnosťami (úryvok z novinového
úvodníka o povahe výletu). Neskôr, v roku 1905,
Jesenský túto báseň zaradil – avšak už pod novým
názvom Z výletu – do svojej prvej knižnej zbierky
Verše, do časti Pohľadnice, ktorá obsahuje najmä
básnické texty hravej až satirickej povahy.
Hoci na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že báseň
má funkciu veršovaného pozdravu či lyrického
príhovoru, jej dialogická povaha je nesúmerná
– citovú angažovanosť muža signalizujú dlhé mo-
nologické prehovory, emocionálne indiferentnú
pozíciu ženy jej až príliš vecná, do ekonomickej
reality zasadená záverečná otázka: „Nuž a vy
máte advokátsku?“ Skutočným zmyslom výpove-
de je stav citového sklamania lyrického subjek-
tu-muža, ústiaci v záverečnom verši do vyjadrenia
absolútnej rezignácie: „Docítil som a dospieval.“
Kým však k nemu dôjde, čitateľ môže sledovať
bytostné nasadenie „rozprávača“ a emocionálnu
neúčasť jeho partnerky priamo v akcii – mužovu
túžbu po poézii rušia a ničia prízemne realistické
témy, ktoré v rozhovore akceptuje či priamo na-
stoľuje žena (kvalita zemiakovej sorty, sociálne
postavenie nápadníka).
Úvodný obraz básne tematizuje nečakanú
búrku v lese. Pri evokácii jej atmosféry básnik
využíva synestéziu, spájajúc nielen zrakové
a sluchové vnímanie, ale dokonca aj čuchový
a hmatový zážitok: „Tmie kolo. Vlhne vozduch
vonný. / Blesk v očiach. V ušiach búry huk.“ Hoci
sú krátke syntaktické konštrukcie výrazne vec-
né, i tak implikujú dramatickosť situácie, napätie,
aj istú tajomnosť prostredia. Prírodný obraz však
v druhej strofe strieda ľudská situácia: búrka pre-
ruší tanečnú zábavu a jednotlivé páry sa usilujú
pred ňou skryť. V tejto situácii sa práve haptický
moment (hmatový, dotykový – „Ja beriem mäkkú
rúčku v paž“) stáva podnetom na vyslovenie naj-
vnútornejších dojmov a citov zo strany muža.
Muž dvorí žene, ktorú v kontexte básne sy-
nekdochicky odhaľujú len kostýmové rekvizity
– klobúk, plášť, slnečník. Jej obraz zodpovedá se-
cesnej obraznosti aj farebnosti, s motívmi kvetov
aj zlatistého nádychu. V temnote búrky a v prítmí
lesa sa žena stáva akoby až svetelnou dominan-
tou, vychádza z nej žiara, ktorá inšpiruje muža
dať priechod dovtedy skrývaným citom. Hoci si
je protagonista vedomý, že doteraz miloval len
obraz partnerky a že sa pri svojich túžbach po-
hyboval len vo svete, ktorý si sám vysníval, stret
s realitou je pre neho pomerne drsný: „o dobrej
zemiakovej rase / zaplietli dlhú fádnu reč. Vy
jeseň vzpomneli ste zase / a poézia bola preč“.
Muž sa však nevzdáva: partnerku vníma ako
osudovú ženu, po ktorej vášnivo túži, a jeho je-
diným želaním sa stáva, aby práve v nepriazni
počasia získal jej dovolenie bozkať jej ruku a za-
milovane na ňu hľadieť – aspoň „jedinký raz“.
Vystupňovaná búrková kulisa je mu vítaným
pomocníkom, pretože zblíženie má nastať práve
v situácii, „keď tisíc kvapiek na vás padá, / keď
tisíc bleskov na vás vzhliada, / keď čierni líca
tisíc chmár, / keď tisíc vanov hladká tvár“. Ak
by k naplneniu túžby došlo, pre protagonistu by
to znamenalo, že sa dočkal svojho vysnívaného
ideálu. Nič také sa však nekoná.
Telesná blízkosť sa nemení na citovú blíz-
kosť, výsledkom stretnutia je stav nepochope-
nia a sklamania. Scéna poetického vyznania je
prerušená pragmatickou otázkou o životnom
zabezpečení, no črtajúca sa láska z rozumu bola
presne tým, čo Jesenský vo vzťahoch odmietal.
Aj preto je duševný stav jeho lyrického subjektu
depresívny a poznačený smútkom. Kým Kraskov
lyrický subjekt trpel v samote, Jesenského hrdina
prežíva rovnaké muky obklopený ľuďmi na terase,
navonok vtiahnutý do rozhovoru, ale v skutoč-
nosti unikajúci do vlastného vnútorného sveta.
V jeho svete „veľký plač neprestáva, do neho reve
hôrna riava, dážď bičom plieska, hrom striasa
celý svet“. Prírodné živly vyčíňajú, aby ukončili
jeho citové poblúznenie: „Blesk zablysol. Hrom
zareval. / Dážď šustol. Víchor zvýskol v pole.“
Ešte aj personifi kovaná syntaktická konštruk-
cia implikuje, že všetko je dokonané. Akoby sa
všetky prírodné javy rozhodli navodiť atmosféru
apokalypsy či starozákonnej potopy, v ktorej sa
ako Noemov koráb zmieta duša muža, presne
v línii prírodno-psychologického paralelizmu
ako tradičnej modernistickej štylistickej fi gúry,
vyjadrujúcej totožnosť prírodnej a psychickej
situácie.
Vďaka neadekvátnej reakcii partnerky nemu-
sí ani zaznieť osudové „nie“, aby bolo jasné, že
dva životné osudy sa nespoja. Nevhodná otázka
ženy spôsobí, že mužský protagonista „docítil“
a „dospieval “, alebo inak povedané doľúbil, či
ešte inak – prebudil sa zo svojho sna.
Báseň mala reálny základ, ale iné poetické vy-
ústenie ako v skutočnosti: adresátka Jesenského
básne Žela Duchajová-Švehlová po rokoch spo-
mínala, že sa jej básnik ospravedlnil za neprav-
divý koniec ich spoločnej epizódky v básnickom
spracovaní.
„Pohľadnicová“ báseň Z výletu je syntézou
viacerých charakteristických prvkov nielen Je-
senského novoromantickej poézie, ale tiež poézie
Slovenskej moderny vo všeobecnosti. Medzi jej
príznačné rysy patria o. i. psychologický ponor
do vnútra lyrického subjektu, tematizácia ženy
a prírody, motív masky, využívanie dobového po-
etického inštrumentária zhodnocujúceho impul-
zy secesie, impresionizmu a novoromantizmu,
symbolizmus, využívanie synestézie viacerých
zmyslových vnemov, ironická pointa. Slovenská
poézia z prelomu 19. a 20. storočia sa aj týmito
charakteristikami plne začleňovala do dobového
európskeho modernistického kontextu.
Takúto kultúrnu situovanosť slovenskej mo-
dernistickej poézie potvrdzuje aj aktuálne vyda-
ná antológia Stredoeurópska moderna, ktorú
edične pripravila nemecká slavistka Zornitza
Kazalarska. Kniha, ktorá nedávno vyšla ako
štvrtý zväzok edície Lyrické smery 20. storočia
vo Vydavateľstve Slovart, zahŕňa texty od 54 au-
torov, medzi ktorými nechýbajú ani predstavitelia
Slovenskej moderny: Ivan Krasko, Janko Jesen-
ský, Vladimír Roy a František Votruba. Autori
zahrnutí vo výbere písali viacerými jazykmi – po
nemecky, maďarsky, rumunsky, poľsky, česky,
slovensky, čo editorka spája s dobovým faktom,
že autori na prelome storočí často cestovali, čím
sa vytvárali geografi cké spojnice, prepájajúce
medzi sebou nielen také umelecké metropoly
Európy ako Paríž, Viedeň, Berlín, Praha či Krakov,
ale v ich blízkosti sa ocitli aj Bratislava, Záhreb,
Ľubľana, Belehrad a Sofi a.
V antológii je určujúce tematické kritérium,
na základe ktorého sa Z. Kazalarska usiluje
vyskladať mozaiku stredoeurópskej moderny,
pričom jednotlivé kamienky predstavujú dobové
charakteristiky, témy a motívy: Moderna, Duše,
Fin de siècle, Nálady, Slová, Portréty, Svety, Kve-
ty, Krajiny, Syntézy, Vášne, Piesne života. Naprí-
klad hneď prvá kapitola Moderna je hľadaním
odpovede na otázku, čo je moderné. Odpovede
sa rôznia, prelínajú, dopĺňajú aj negujú, čím sa
len podporuje terminologická problematickosť
pojmu. Podobnú pestrosť odhaľujú aj ďalšie ka-
pitoly – hoci pri modernistických náladách ide
„len“ o pestrosť na škále medzi čiernou a sivou,
ak by sme mali znázorniť pestrosť v jednom z do-
minantných priestorov moderny, ktorým bola
záhrada, narazili by sme na nekonečnú paletu
nielen farieb, ale aj rôznorodosť fl óry, ktorá sa
v jej zákutiach ukrýva.
Antológia je doplnená bohatým obrazovým
materiálom, ktorý sugestívne navodzuje ume-
leckú atmosféru obdobia na prelome storočí,
s dominantným akcentom na atmosféru, na to,
čo je – v súlade so slovami rakúskeho modernis-
tu Huga von Hofmannsthala – ľahšie vycítiť ako
defi novať. Reprodukcie približujú nielen dobové
obrazy a kresby, ale aj na prelome storočí popu-
lárnu a rozšírenú plagátovú produkciu, a takisto
obálky dobových európskych modernistických
časopisov či ilustrácie z nich.