Smrť vás vybudí z každodennej rutiny. Ak je ďaleko od vášho príbytku, cítite iba jej pach, keď zaklope na dvere vášho suseda, spozorniete, no keď násilím položí svoje skostnatené ruky na ramená vašich blízkych, nezostane vám nič iné, len sa pýtať: Prečo? Môže za to prirodzená povaha mužského ega, alebo je násilie v niektorých národoch prirodzene zakódované?
Odpovede hľadá izraelský spisovateľ Meir Shalev, zástanca mierového spolužitia izraelského a palestínskeho obyvateľstva, vo svojom románe Dve medvedice. Vytvoril príbeh odohrávajúci sa v mošave – jednej zo zakladateľských obcí – ktorá sa na prvé zdanie nijako neodlišovala od tých ďalších, vznikajúcich počas osídľovania dnešného štátu Izrael. Ľudia v nej tvrdo pracovali, zakladali rodiny a rodinné firmy, a žili vo vzájomnej blízkosti, v objatí komunity. Tá pomáhala, no neodpúšťala prehrešky voči stáročným tradíciám.
Autor rozohráva tajuplný príbeh jednej rodiny, ktorú spojili a rozdelili tragické udalosti. Dej posúva rozprávanie učiteľky náboženstva Ruty Tabori historičke Varde. Podstupuje hlbokú, a ako sa ukáže aj tŕnistú cestu spomienkami. Veď, ako vraví: „Za každou veľkou dejinnou udalosťou je kopec menších, malých, ktoré vytvárajú rodokmene, dejiny osídlenia izraelskej zeme, to nie sú len schôdze, výbory, debaty, v prvom rade sú to príbehy o láske, nenávisti, o narodení a o smrti, o pomste.“
Vracia sa do čias, kedy sa v jej rodine udial hrozný čin. Vražda babkinho milenca zostala opradená tajomstvom. Špinavá bielizeň sa neprepierala, ale napriek tomu všetci o tomto čine vedeli, keďže „známe oči, ústa, mená a prsty ukazovali na vinníka“. Nikto nevydal svedectvo o tom, čo sa skutočne v tú mrazivú noc stalo. Manželská nevera starých rodičov, akoby vystrihnutá z novely Za vyšným mlynom, je v druhom slede prestrihnutá na Rutinu tragickú stratu syna po uštipnutí hadom a odcudzenie jej manžela Ethana, ktorý si to kladie za vinu. Dôležitú úlohu tu zohráva prostredie. V jeho opise sú majstri hlavne severskí autori, no aj izraelskí prozaici vedia navodiť atmosféru z podnetov, ktoré im dáva nehostinná púšť, kde sú ľudia odkázaní na spolčovanie v komunitách. Shalevovo majstrovstvo spočíva skoro až v makrofotografickom opise izraelskej prírody, a v tom, ako v nej dokážu postavy splynúť alebo vytŕčať.
Konfrontačnú líniu románu vystaval autor na genderových rozdieloch. Vraví, že mužov vždy priťahoval oheň a odvaha zapáliť plamene, no sú to podľa neho ženy, ktoré svojou intuíciou a rozvahou oheň udržiavajú, aby nezhasol: „Muži sú lovci, ktorí musia raz za čas niečo, ba niekedy aj niekoho zabiť, inak sa zbláznia,“ píše v jednej pasáži. Tak, ako v tomto príbehu, kde muži držia v rukách mauzerovku, kým ženy svoje lono.
Shalev sa pohráva so symbolmi, čo mu ešte viac umožňuje hebrejčina, ktorá svojou zvukomalebnosťou vyjadruje niektorú podstatu slov. Rovnako aj starobylé biblické slová zohrávajú dôležitú úlohu v tomto románe preloženom veľmi precízne Silviou Singer. Rodová priepasť je vlastne indikovaná už v názve knihy Dve medvedice. Hľadanie modelov správania mužov a žien je pripodobňované k zvieracej ríši, keď napríklad jedna z postáv vraví, že „zrazené sú samce, lebo na druhej strane cesty ich čakajú samice“. Túto nedočkavosť a netrpezlivosť zamieňa autor za žiarlivosť a nedôveru, takú príznačnú pre jednu z hlavných postáv dedka Zee'va. Román je zároveň stretom starého a nového sveta, ide o generačný spor, v ktorom hlavné postavy polemizujú o tom, či skutočne prebrať zodpovednosť za svoj osud, alebo ponechať všetko na boží zásah. Kým Ethan, manžel Ruty, vidí v poštipnutí hada znovuotvorenie egyptských rán, Ruta ho vníma ako nešťastnú udalosť, cez ktorú sa treba posunúť ďalej. Čakanie na zásah zhora, to je podľa Shaleva malomocenstvo, ničiace dnešnú spoločnosť.
Román Dve medvedice je emočne nabitým dielom. Zastieranie pravdy a odhalenie, čoho všetkého sme pre lásku a žiadostivosť schopní, prichádza od spisovateľa, ktorý sa usiluje pochopiť ženskú dušu.
Daniel Hevier ml.
