Marta Świderska-Pelinko, súčasná poľská poetka, prozaička, prekladateľka, nie je slovenskej čitateľskej verejnosti celkom neznáma. Na konte má niekoľko románov, spomeniem aspoň novšie Chuť túlania a edenu (z r. 2007, v slovenčine vyšiel v r. 2010), Za dverami dažďa (2010) a najnovší Tam, kde plačú husle (2014), z poetických zbierok z posledných rokov uvediem Mimo rámov (2012) a Potulky (2016).
Spisovateľka sa vo svojich dielach sústreďuje na aktuálne problémy poľskej spoločnosti, pričom obrazy súčasného života sa prelínajú s obrazmi minulosti, udalosti či vzťahy máme tak možnosť vnímať v časovej i logickej previazanosti, včlenené do vysvetľujúcich kontextov. V románe Chuť túlania a edenu autorka spracovala tému novodobej emigrácie Poliakov do Veľkej Británie, kde sa rozhodli hľadať prácu a ako verili, že si splnia aj sen o lepšom živote (čo sa často ukázalo ako ilúzia). V najnovšom románe zobrazila na pozadí osudov rozvetvenej rodiny desivé roky druhej svetovej vojny, utrpenie obyvateľstva v prvých povojnových rokoch, postupné obnovovanie a budovanie krajiny počas štyroch desaťročí a napokon roky zásadných spoločensko-politických premien, prechodu k divokému, neregulovanému kapitalizmu. História presakuje do všetkých dejových línií, osudy postáv sú podávané akoby na priesečníku dvoch časových dimenzií, najmä cez návraty ku kľúčovým epizódam z mladosti a detstva, čo nám umožňuje lepšie pochopiť aj ich neskoršie (neraz kontroverzné) konanie.
Hlavná hrdinka (skôr antihrdinka) Mela sa rozhoduje na prahu mladosti uniknúť z chudobného, biedneho rodinného prostredia. Mladá žena, obdarená fyzickou krásou, nesie v sebe stopy po vojnovom detstve, po krutostiach, ktorých bola svedkyňou. Napríklad z okna videla beštiálne vraždenie židovských obyvateľov miestneho geta a po stresujúcich stretnutiach s nemeckými vojakmi, ktorých sa jej darilo oklamať a takmer pred ich očami nosiť do geta na matkin príkaz skromné jedlo tým, čo boli ešte biednejší. Mela sa od detstva učila vynájsť v ťažkej situácii, zvŕtať sa, ako bolo potrebné. Pomáhala zarábať peniaze, aby rodina najmä po otcovej smrti prežila vojnové časy. Šikovné dievčatko si v podmienkach núdze a ohrozenia vypestovalo životnú taktiku spočívajúcu v schopnosti využiť situácie, ale aj iných ľudí pre seba a svoje ciele.
Väčšinu epických línií románu tvoria peripetie nevydareného manželstva Mely a sympatického dôstojníka Jána, pri ktorom mladá žena hľadala najmä materiálne zabezpečenie, ale aj peripetie jej ďalších partnerských vzťahov nadväzovaných z vypočítavosti; dozvedáme sa o narušených väzbách s dcérou, matkou, sestrami a ďalším príbuzenstvom v dôsledku Melinho egocentrizmu. Fyzicky príťažlivá, aj napriek nedostatočnému vzdelaniu kariérne úspešná žena, o ktorej sa jedna z postáv vyjadrí, že stelesňuje „emocionálny analfabetizmus“, sleduje výlučne svoje záujmy a posadnutá neadekvátnymi ambíciami ničí životy všetkých vo svojej blízkosti.
Myslím si, že autorke išlo o viac ako o predvedenie typu sebeckej, bezohľadnej ženy, medzi riadkami o dejových zápletkách čítame jednu z kľúčových otázok, ktorá sa v románe nastoľuje, a to je otázka, kde sa berie v človeku zlo, kde má korene a čo ho živí. Bola by sa z Mely stala vypočítavá, prefíkaná, cynická bytosť, ktorá rafinovane kalkuluje a druhých ľudí vníma ako nástroje na plnenie svojich predstáv, ak by bola vyrastala v iných podmienkach, ak by ju neformovali skúsenosti s krutosťou vojny, bezcitnosť a tvrdosť, chudoba a bieda?
Ani povojnové Poľsko však nepredstavuje autorka ako idylu, miera jej kritickosti narastá s približovaním sa k súčasnosti, k dobe nástupu zlodejskej privatizácie, podvodnej korupcie, obrovskej polarizácie spoločnosti, sociálnej nespravodlivosti. Tí, ktorí stihli zavčas prevrátiť kabát, zavčas sa zorientovať v novej situácii, vyhrávajú – „menej šikovným“, poctivým ľuďom, čo aj predtým boli „na okraji“, ostáva len prizerať sa, ako neľútostne sa roztáča koleso novej histórie, mladí húfne odchádzajú za prácou do zahraničia, lebo doma ju nenachádzajú, starí po celoživotnej práci z penzií sotva vyžijú.
Názorové rozštiepenie cítiť v celej spoločnosti, k polarizácii dochádza aj vnútri rodín, Mela a Ján stoja na opačných stranách, čo ich od seba ešte viac vzďaľuje. Ján od začiatku predvída dôsledky politických zmien, tuší zrodenie novej totality – totality peňazí, tvrdej ekonomizácie života, v ktorom sa peniaze stávajú hlavnou hodnotou a v ktorom narastá egoizmus, odcudzenie medzi ľuďmi, stráca sa voľakedajší pocit solidarity. Autorka je pri zobrazovaní súčasnej poľskej spoločnosti vskutku kritická, konfrontácie minulosti a prítomnosti odznievajúce v dialógoch (občas skĺzavajúcich do tézovitosti), vedú k úvahám o demokracii a slobode, po ktorých ľudia toľko túžili; o perspektívach, aké sa otvárajú tým, ktorí chceli slobodnú, spravodlivú spoločnosť, no teraz sa ocitajú v sociálnej neistote, zoči-voči rozpadu hodnôt, v obrovskou morálnom chaose. Do tejto atmosféry autorka včleňuje v závere románu moment prekvapenia, a to v podobe Melinho celoživotného tajomstva – a hoci jeho odhalenie môže prispieť k čiastočnej reinterpretácii hlavnej postavy, neodveje ťaživé ovzdušie románu poznačené vojnovou tragédiou minulosti a aj chybami súčasnosti.
Etela Farkašová
