Strom na konci ulice - Štefan Kuzma

Georg 2015
„...vytvára tlak na morálne vedomie
čitateľa bez toho, aby čo len chvíľku
moralizoval.“

Na konci slepej ulice stojí strom. Zdá sa, že tento orech nie je ničím dôležitý, pretože všetko podstatné sa odohráva na ulici, v dome, kde žije, presnejšie: umiera Elo. Odtiaľ vedú rozprávačské nitky ďaleko v priestore i v čase, ale aj hlboko do rodiny, ľudí a spoločnosti. Príbeh zo súčasnosti je príjemne náročným čítaním, vytvára tlak na morálne vedomie čitateľa bez toho, aby čo len chvíľku moralizoval. Zároveň toto dielo prekračuje hodnotový rámec dnešnej slovenskej prózy, v ktorej sú pozitívne hodnotené buď knihy so zložitou úvahovosťou, alebo na druhej strane knihy spontánne odkrývajúce väzbu na región. Štefan Kuzma stavia svoju epiku do priestoru politicko-spoločenského a existenciálneho románu s dôležitým duchovným rozmerom. Nezaujímajú ho parciálne alebo epizódne problémy, jeho rozprávanie smeruje k jadru všeobecnejšieho problému, a tým je stav Slovenska i sveta! Takto to znie trošku hurá, ale autor dokáže byť zarážajúco presvedčivý. Elo zomiera na rakovinu – tento úspešný podnikateľ rozpredal firmy, ktoré žili aj z podvodov na štátnych zákazkach. Tie riadia neviditeľnou mašinériou predseda najvyššieho súdu, prokurátor a minister. Títo ľudia dostanú žlté obálky s výzvou, aby priznali svoje podvody, inak o pár dní zomrú – v románe nemajú mená, lebo kto z nás v bežnom živote im vie prísť na meno? A ak aj vie, tak... Sú však len časťou globálnej politickej hydry (s. 142), ktorá devastuje všetko, čo by sme nazvali spravodlivé, pravdivé a pozitívne. Elo pri jednom z ďalších tendrov odmietne spolupracovať na odlievaní miliónov do súkromných rúk (aj do svojich) – a jeho brat Dan na to doplatí po výbuchu auta. Rodina sa rúca: otec, právnik Viliam, po rekapitulovaní celoživotných aktivít naráža na ich odvrátenú stranu, na to, že aj on je súčasťou čohosi zlého, matka Kristína sa zblázni – bigotnou kresťanskou mysľou sa odsudzuje za svoj životný hriech. A zostávajúci Elov brat, idealista Ron, ktorý neznáša biznis, akoby sa takisto vzdal dobra, ktoré konal ako lekár v Afrike a dá prednosť svojej láske Angele. Lenže Elo sa rozhodne hľadať, čo je za všetkými podvodmi, ktoré mu vlastne zobrali brata – a stretáva experta na IT Patrika a dôležité informácie sa začínajú množiť. To je zlomový bod, ktorým autor s akupresúrnou istotou zatlačil na bolestivé miesto našej civilizácie. Ako sa píše v románe, svet sa mení, a aj my cítime, že sa niečo deje, že staré praktiky riadenia štátu a ekonomiky neobstoja, nie sú ďalej udržateľné: tej špiny je už jednoducho veľmi veľa. Zlo je také evidentné – a sú v ňom ponorení všetci: Elo, Dan, Viliam, Kristína, minister atď. – že sa v Elovi obracia proti sebe, lenže ten už tesne pred smrťou nedokáže spravodlivo uzavrieť príbeh. V celom tom labyrinte zla a korupcie musí urobiť poriadok niekto dobrý (alebo ak už teda nie, aspoň má k dobru bližšie), inak sa to predsa nedá: a to je Ron. Lenže tým by sa stal takisto zlým... Pointa, akú nachystal Kuzma na záver, je veľmi spektakulárna!

S podobne odvážnym a takto zvládnutým príbehom tragickej dilemy zla a dobra som sa v našej próze nestretol. Zlo tu figuruje ako sám zdroj fungovania spoločnosti a dobro ako cesta k smrti – tá ale nemusí v konečnom dôsledku znamenať prehru. Morálna a politická vrstva prebieha súbežne s motívom osobnej drámy, umierania Ela – umiera počas celého príbehu, jeho úvahy majú psychologickú uveriteľnosť a filozofickú hĺbku. Navyše Kuzmove štýlové podanie príbehu s lyrickými asociačnými prepojeniami je mimoriadne elegantné. Kuzma vie, že dnes nemôže písať o veľkých veciach schematicky, lebo by to vyznelo smiešne a naivne, preto sa dnes zväčša píše o malých a privátnych veciach, ktoré môžu vyznieť ako veľké. Lenže tento autor to zvládol presne opačne: veľkým veciam priznal ich veľkosť bez toho, aby vyzeral ako pripečený romantik. A zrazu mi to pripadá esteticky adekvátne a prirodzené, zároveň jedinečné! Autor, ktorý debutoval v roku 2009 na prahu šesťdesiatky, nám ukazuje inú dimenziu literatúry, ktorá by mala byť povšimnutá. Rovnako ako strom na konci ulice, kde sa všetko odohráva, lebo hoci len stojí a nič, človek v ňom môže vidieť oveľa viac...