Recenzia
Jana Nemčeková
25.06.2019

Stručne, bez pátosu a s posolstvom

Chlapec, který přežil pochod smrti

Na pultoch kníhkupectiev je dnes veľké množstvo kníh, ktoré nám sprostredkúvajú udalosti z čias druhej svetovej vojny a holokaustu. Niektoré sú zaujímavejšie, pútavejšie a hodnovernejšie ako iné. Do tejto skupiny môžem osobne bez výčitiek zaradiť spomienky Pavla Taussiga, ktoré v roku 2018 vyšli pod názvom Chlapec, který přežil pochod smrti.

Pavel Taussig nie je pre čitateľov neznámym autorom. Hoci je v súčasnosti jeho meno spojené hlavne s jeho novou knihou, už po skončení štúdia na Filozofickej fakulte mal ku knihám a literatúre veľmi blízko. V roku 1985 debutoval zbierkou poviedok Jedinečná svätá, prispieval do zahraničnej exilovej tlače a za román Hana (2013) bol nominovaný na cenu Anasoft litera 2013.  Teraz nám prostredníctvom svojej novej knihy odhaľuje samého seba a svoj život plný smutných, ale i radostných udalostí.

Pavel Taussig bol v čase 2. svetovej vojny malým chlapcom. Zmena politickej situácie v Európe a rozdelenie Československa mu zmenilo život na nepoznanie. Protižidovské opatrenia, úkryty, deportácia, zážitky z koncentračných táborov, pochod smrti, strastiplná cesta domov a návrat do bežného života. Toto všetko Taussig zažil a toto všetko spracoval do vyššie spomínaných spomienok, ktoré vyšli nedávno knižne.

Taussig svoj životopis napísal v roku 1981 pre syna Martina na základe výpiskov, ktoré si autor urobil krátko po návrate z koncentračného tábora. Vtedy mal autor ešte stále všetko v živej pamäti a nebol ovplyvnený informáciami, ktoré po vojne či v priebehu rokov vychádzali na povrch. Kniha neobsahuje len Taussigov životopis, ale aj zápisky z denníka, ktorý si autor začal viesť krátko po oslobodení. Okrem toho je kniha doplnená o množstvo dobových fotografií rodiny Pavla Taussiga, archívne pramene, ako napr. rodné listy, výpis zo zoznamu väzňov, väzenské osobné karty a pod. Všetko toto ešte viac zväčšuje autenticitu prečítaného a vtiahne čitateľa viac do deja.

Jediné, čo je na knihe trocha zavádzajúce, je jej názov – Chlapec, ktorý přežil pochod smrti. Práve podľa tohto názvu by ste si mohli myslieť, že kniha sa sústreďuje na Taussigove zážitky počas evakuácie koncentračného táboru. Nie je to tak. Práve tejto časti Taussigovho príbehu je v knihe vyhradený pomerne malý priestor.

Autor sa  skôr podrobnejšie venuje udalostiam  pred vypuknutím vojny, opisu jeho detstva, rodičov a mladosti. Na konci sa opäť zameriava na život po vojne a návrat k bežnému životu. Samotnému pochodu smrti je v knihe naozaj vyhradený pomerne malý priestor a zvolený názov má skôr upútať čitateľa. Podobné pocity som mala aj pri románe Veroniky Homolovej Tóthovej Menegeleho dievča. Názov avizoval, že príbeh bude postavený hlavne na Mengeleho neľudských pokusoch, ktoré Viola Sternová zažila na vlastnej koži, kniha sa však zameriavala predovšetkým na komplexný život Sternovej od jej narodenia až po starobu, pričom zážitky z väzenskej nemocnice v Osvienčime boli naozaj oklieštené.

Je to však pochopiteľné, ľudia, ktorí prežili holokaust, sa na strašné zážitky v koncentračných táboroch snažili zabudnúť, snažili sa ich vytesniť zo svojich spomienok. Bolo pre nich veľmi ťažké, aj keď len v myšlienkach, vracať sa do minulosti. Preto som rada, že sa našiel autor, priama obeť holokaustu, ktorýcítil potrebu informovať po rokoch o svojich zážitkoch. Informuje stručne, bez pátosu, vyhýba sa sprostredkovaným informáciám, ktoré vyšli najavo až po vojne. Možno preto pôsobí kniha tak autenticky.   

Komplexnejšie hodnotenie takéhoto literárneho diela nie je pre recenzenta vôbec jednoduché. Spomienky nie sú fikcia. Spomienky nie sú fantázia. To, čo je v knihe napísané, je z väčšej miery pravdivé. Autor nie je spisovateľ. Je to človek, ktorý to všetko prežil na vlastnej koži. Máme si teda my ako čitatelia všímať lexiku, štylistiku a spracovanie príbehu? Nie. Pri takýchto dielach je podľa mňa najdôležitejšie posolstvo, ktoré príbeh nesie. Písať o histórii, čítať o nej a pamätať na ňu, je podľa mňa v dnešnej dobe veľmi dôležité a knihy podobné tej Taussigovej by mali byť súčasťou knižnice každého „knihomoľa“ či milovníka histórie.