Nahý chlieb Mohameda Šukriho v preklade Marka Briešku sa k autorke tohto textu dostal načisto intuitívne, no tá čítanie dlho odkladala. Nie pre nedôveru voči kvalitám knihy. Za všetkým bola úplne obyčajná pochybnosť o kompatibilite jej čitateľského naturelu s textom, ktorý tak demonštratívne pracuje so živočíšnou sexualitou, je brutálny v obsahu i výraze a – navyše – vychádza z časopriestorových a kultúrnych reálií diametrálne odlišných od jej osobnej, smiešne konvenčnej skúsenosti. Skrátka, vyzeralo to tak, že Belková a Šukriho drsné Maroko si nesadnú.
Iracionálna antipatia sa zlomila zhruba na strane 22: „‘Prečo je Mohamed taký smutný?’ Matka sa na mňa pozrela a pritiahla si ma k sebe jemne za krk. ‘On je taký.’“ A povedané bolo všetko – aj navonok takmer nedešifrovateľná citová väzba matky a syna, aj alarmujúce podmienky života, v ktorom sú hlad, citová deprivácia, nepodnetnosť prostredia a otupenie voči všadeprítomnej bolesti bežným koloritom. Katalyzátorom prerodu nechuti na text na výrazný záujem o budovanie jeho narácie bol napríklad štýl.
Autorke recenzie navyše „vyhovuje“ inšpirácia skutočnosťou a identifikovateľnými reáliami, moment literárnej exkurzie do odlišného myšlienkového kontextu a kultúrneho zázemia, či motív transformácie nejasne definovaného vzdoru (alebo inej silnej emócie) do mobilizujúcej aktivity s potenciálom zmeniť životnú paradigmu svojho nositeľa. Menej sa stotožňuje s tým, ako Šukri tematizuje užívanie návykových látok – predstupuje pred čitateľa s faktografickou správou o mechanizme užívania drogy (marihuana, hašiš, alkohol) ako kompenzácii nedostatku v živote protagonistu.
Za nedostatkom nehľadajte len hlad v zmysle akútneho deficitu potravy, hoci ten je – ako dokazuje viacnásobne variovaný motív chleba – dominujúci. Próza je štúdiou hladu – od fyziologických prejavov telesného stavu po zámerne strohé referencie o pridružených javoch ako prostitúcia, nulové sebavedomie a strata ľudskej dôstojnosti, násilie a relativizácia hodnoty života. Rozprávač Nahého chleba v istom okamihu nadobudne pocit, že dosť bolo hladu, lepším riešením bude krádež, pašovanie, či aspoň päťdesiat pesiet za päť minút, čo mu akýsi starec „vyhúli brko“. Až emancipačné vedomie, že správnym krokom k lepšiemu riešeniu bude nadobudnutie gramotnosti, spôsobí želaný obrat – to však protagonista a rozprávač ešte dlho v rámci svojich drsných peripetií v politicky nestabilnej a sociálne nespravodlivej krajine bez oporných bodov netuší.
S hladom kráča ruka v ruke agresia. Nahý chlieb je aj knihou o otcovi a synovi, pričom nezanedbateľné miesto v nej má kratučko a tragicky účinkujúci braček Abdelmalek v neoznačenom hrobe. Nestal sa totiž číslom v štatistike vysokej detskej úmrtnosti pre niektorú z početných chorôb, ohrozujúcich populáciu marockého Rifu, Oránu, Tetuánu a Tandžeru v 40. rokoch 20. storočia. Stal sa obeťou (nikdy nepotrestanej a dôsledne zamlčanej) synovraždy, a nie je náhodou, že patrí k rámcujúcim motívom Mohamedovho príbehu postupného nadobúdania identity človeka, ktorý sa vyhraní voči ničote predurčenej kriminálnej existencie a vykročí na cestu, o ktorej len my, poučení čitatelia autobiografickej prózy, vieme, že vyvrcholí kariérou profesionálneho spisovateľa.
V hre môžu byť u Mohameda z Nahého chleba psychiatrické symptómy ako hysterické záchvaty a psychogénna amnézia, promiskuita v čase dospievania, narušené intímne vzťahy – je otázne, či sa dá prevládajúca terapeutická predstava o písaní (kreatívnej činnosti) ako prostriedku na vyrovnanie sa s následkami traumy z detského a adolescentného veku do detailu aplikovať na životný príbeh spisovateľa Mohameda Šukriho. Je otázne, či vôbec jestvuje žáner, ktorým sa dá „vypísať“ zo všetkých hrôz porovnateľných s údermi, uštedrenými v detstve a mladosti autorovi Nahého chleba. Ak ho bude čítať niekto s vyšším stupňom vnímavosti voči sexuálnej línii, erotizácii, pornografickým opisom tiel, súloží a biznisu s telesnosťou, môže nadobudnúť dojem, že toto je ťažisko, a nie ilustratívna zložka celkového (bezútešného) obrazu.
Ak sa doň zahryzne niekto s vyššou mierou informovanosti o moslimskej tradícii, môže ho vďaka použitému motívu prekračovania pravidiel čítať ako text rebelujúci voči ideológii – nie nadarmo mohol v Maroku vyjsť až v roku 2000, dvadsať rokov potom, čo zožal úspech v Európe. Čítať sa dá aj cez prizmu iniciačného stretnutia protagonistu so spoluväzňom Hamidom, citujúcim tuniského básnika Abú al-Kásima al Šabbího: „ak si raz národ zvolí vôľu k životu, osud ho zákonite musí nasledovať. Takto sa končí noc a spadnú okovy.“ Presne v duchu citátu je Nahý chlieb aj knihou o vôli milovať život, respektíve o rozhodnutí milovať život, aj keď ten je príliš ťažký na jednoznačnú náklonnosť. Telegraficky stručné vety Mohameda Šukriho už ktosi spomínal. Autor však vie byť aj poetický – a to aj v pasážach, kde by sme lyriku vzhľadom na ťažobu obsahu neočakávali.
Čo Šukrimu autorka tejto recenzie uprieť nemôže: Nahý chlieb je kniha schopná vytrhnúť čitateľa, presýteného kadejakými inými textovými vnemami, z letargie. Schopná zasiahnuť emóciou a naštartovať hypotetické úvahy, ako by čitateľ reagoval v situáciách za hranicami dnešného stavu morálky, kultúry a spoločnosti, a či by náhodou nezlyhal v boji s biedou a dokázal si zachovať to, čo robí človeka mysliacou a cítiacou bytosťou s primeraným etickým imperatívom. Robí to neokázalo a o to účinnejšie.
Zuzana Belková
