Vyhľadávanie
Bratislava, Vydavateľstvo Európa 2010
Vyrovnávanie sa s bývalým režimom nie je v súčasnej slovenskej literatúre zriedkavým javom, možno dokonca povedať, že tendencia písať z perspektívy porevolučného Slovenska prirodzene silnie. Napriek tomu dokáže originálne spracovanie témy, najmä ak je úprimné, stále zaujať. Zbierka poviedok Štyri príbehy, knižný debut päťdesiatnika Bohumila Vženteka, to len potvrdzuje.Kontúry toho, čo možno nazvať typickým vžentekovským hrdinom, jasne vidieť už v prvom a zároveň nosnom príbehu zbierky s priliehajúcim názvom Horúčava na skapanie. Život samotárskeho tridsiatnika Borisa, rezignovaného rebela, sa odohráva v akejsi sivej zóne, o ktorej na prvý pohľad nemožno s určitosťou povedať ani to, či je vyhnanstvom alebo azylom. Neprítomnosť záchytného bodu, respektíve jeho panické hľadanie, sa tragicky dopĺňa s rokmi dusenou nenávisťou voči minulému režimu. Tá organicky spája hrdinovu minulosť s prítomnosťou, pričom nedostatok „občianskej guráže“ zároveň robí z neho tichého spoluvinníka. Tento vnútorný konflikt v Borisovi spúšťa deštruktívne mechanizmy ideovej fixácie, trpkého pohŕdania sebou samým a totálneho odcudzenia sa životu. Ako už naznačuje názov, leto je v príbehu kruto ironizované v skrytej paralele k paradoxnej situácii hlavnej postavy.Veľmi pôsobivý je obraz ústrednej postavy druhého príbehu Utrpenie profesorky Vranovskej. Tá je variáciou a zároveň absolútnym protipólom prvého hrdinu. Psychicky labilná profesorka slovenčiny tiež žije v minulosti, do starých čias sa však vracia s nostalgiou. Ujmu, ktorú jej bývalý režim spôsobil, nedokáže vidieť v súvislostiach a skutočnú príčinu svojho „utrpenia“ hľadá skôr v modernej dobe. Vžentekov prekvapivo vyzretý a precízny štýl, jeho cit pre jazykový i psychologický detail, sa prejavuje so striedavou intenzitou; v Utrpení profesorky Vranovskej je však natoľko presvedčivý, že poviedku možno označiť za suverénne najvydarenejší, najsilnejší príbeh zbierky.Boj indivídua o slobodu a moc nad sebou samým tematizuje, respektíve alegorizuje i štvrtý z príbehov: Stále bež a nezastavuj sa, dozadu sa nedívaj. Symbolika jari a nového života tu korešponduje s konaním hlavnej hrdinky, mladej školáčky, ktorá ako jediná spomedzi Vžentekových postáv nájde v sebe odhodlanie zmeniť zdanlivo nezmeniteľné.Hoci sa Vžentek nedokázal úplne vyhnúť literárnym klišé (výrazne zastúpeným najmä v tretej poviedke Zimné úvahy o životných radostiach a strastiach), podarilo sa mu vstúpiť do slovenskej literatúry aj bez obligátnych pokusov o (kvázi)originalitu. Jeho debut je rozprávačsky i štýlovo úprimný a okrem toho, že na môj vkus sa tu až príliš často vyskytujú mená reálnych osôb, ktoré v literárnej fikcii všeobecne skôr zavadzajú, nemožno takmer nič vytknúť.
