Najnovší román švédskej spisovateľky Camille Läckbergovej Bosorka opäť presviedča o jej umeleckých tvorivých schopnostiach, no i o nezvyčajnom nadaní reagovať na najaktuálnejšie problémy v spoločnosti. Severskí autori majú vo všeobecnosti obdivuhodne prezieravý cit zachytiť vo svojich dielach javy, ktoré sú ťažko riešiteľným rébusom nielen v ich krajinách, ale stávajú sa príčinou mnohých polemík v celej Európe. Zakomponovaním týchto tém do svojich textov umožňujú čitateľom nazerať na riziká riešenia súčasných problémov či problémov blížiacej sa budúcnosti včas, s istým odstupom. Aj Camilla Läckbergová patrí do tejto kategórie spisovateľov. Svojich čitateľov upozorňuje na chyby, ktorých sa nielen jej krajania, ale i my ostatní pravidelne dopúšťame pri vytváraní si postoja k vážnym, sporným, neraz veľmi ťažko riešiteľným javom − spôsob výchovy detí, šikanovanie, ohováranie, neschopnosť potlačiť predsudky, nevera, legálne vlastnenie zbraní, túžba človeka po sláve či moci, homosexualita, príliv imigrantov a náš vzťah k nim.
Bosorka je už desiatou knihou z Läckbergovej série detektívnych príbehov odohrávajúcich sa vo Fjällbacke. Opäť v nej vystupujú už tradičné hlavné postavy: Patrik Hedström, kolektív jeho kolegov z tanumshedskej policajnej stanice a Patrikova manželka Erika, spisovateľka, ktorá svojou rešeršnou činnosťou pravidelne pri vyšetrovaní prípadov aktívne pomáha. Obľúbená zostava postáv, ku ktorej patria aj rodinní príslušníci vyššie spomenutých hrdinov, poskytuje priestor na budovanie samostatnej dejovej línie prechádzajúcej jednotlivými časťami fjällbackej „ságy“. Ľúbostné motívy, vzájomné vzťahy, vnútorné pocity postáv, nečakané zvraty v ich životoch sú pevnou pôdou, na ktorej by Läckbergová mohla bez problémov vybudovať tradičný ženský román. Lenže autorka je majsterkou detektívky. Príbehy z osobného života hrdinov tvoria zvyčajne iba kulisu, ktorá zjemňuje, spríjemňuje obsahový charakter diela a tým ho posúva aj k ženám − čitateľkám. V detektívnej línii Bosorky totiž tentokrát očividne „prerazila“ svoje predchádzajúce hranice vykreslenia brutality a násilností. Zašla oveľa ďalej.
Príbeh sa odvíja v troch časových rovinách: v súčasnosti, v období pred tridsiatimi rokmi a v 17. storočí. V časovej rovine súčasnosti riešia tanumshedskí policajti prípad vraždy štvorročného dievčatka Linney, ktorý viacerými svojimi okolnosťami (vekom, bydliskom zavraždeného dievčatka i miestom, na ktorom bolo nájdené) nápadne pripomína smutnú udalosť spred tridsiatich rokov. Autorka tak do diela spontánne vložila aj kapitoly, ktoré sa podrobne venujú riešeniu „starého prípadu“, vraždy malej Stelly. V nich predstavuje ďalšie dôležité postavy − Helen a Marie, v tom čase ešte len dievčatá v pubertálnom veku, obvinené z vraždy. Tieto postavy vystupujú i v časovej rovine súčasnosti, pričom motív tajomstva nového prípadu je umocnený tým, že vražda Linney je presne načasovaná: ide o jeden z dní krátko po návrate Marie, už svetoznámej herečky, do rodného Fjällbacke. Prirodzene, je zaujímavé sledovať jednotlivé paralely a výrazné podobnosti oboch prípadov, prenikať momentmi vyšetrovania z prítomnosti do minulosti, no nevšedne pozoruhodné je aj spoznávať charaktery postáv Marie a Helen vo svojich trinástich rokoch a po štyridsiatke. Sú tieto ženy vrahyňami alebo obeťami? Môžu za vykreslené tragédie ony, iný obyvateľ Fjällbacke alebo sýrski prisťahovalci, voči ktorým vo Švédsku vzrastá silná vlna nedôvery? V čitateľovi sa rodia nové a nové otázky, chce sám pochopiť súvislosti, odhaliť skutočnú „tvár“ zločinov, skutočnú tvár možných páchateľov, pravú podobu vzájomných vzťahov postáv, no Camilla Läckbergová nedáva priestor jednoznačnosti. Dej dvoch časových rovín je prepletený treťou: príbehom Elin z Bohuslänu z rokov 1671 − 1672.
Príbeh odohrávajúci sa v 17. storočí má opäť svoju vlastnú, ucelenú dejovú líniu. Postava krehkej, zraniteľnej a osudom neraz ťažko skúšanej Elin, ktorá bojuje spolu so svojou dcérkou o prežitie, je vykreslená citlivo, dôsledne, plnokrvne. Dej je datovaný do obdobia lovu čarodejníc, pátrania po diablovom diele a tzv. diablových nevestách. Samotná autorka v Poďakovaní uvádza, že budovanie tejto historickej línie bolo pre ňu síce zaujímavé, ale aj veľmi náročné: „Prečítala som stohy kníh, blúdila som po nete a konzultovala s odborníkmi. Napriek tomu som iba kĺzala po povrchu toho fascinujúceho obdobia“ (s. 526). Läckbergová však svoj zámer zachytiť spomínané fascinujúce, no i kruté obdobie inkvizície zvládla dokonale. Vďaka schopnosti presvedčivo vykresliť opisované prostredie, vonkajšiu podobu postáv a ich vnútorné prežívanie doslova prenáša čitateľa na faru v Bohusläne, do myšlienkových aj citových prúdov postáv žijúcich v 17. storočí, naplno či čiastočne stotožnených s vtedajšími oficiálnymi postojmi a názormi.
Každá časová rovina má svoju samostatnú zápletku, vlastné stupňovanie napätia, vyvrcholenie i rozuzlenie deja. Čitateľ si však už od samotného začiatku diela uvedomuje bezprostredné súvislosti medzi nimi. Niektoré vníma zreteľne, niektoré iba tuší. Odpovede na čitateľove otázky prichádzajú postupne, balíček nejasností sa odhaľuje rad-radom, sukcesívne.
Samotný záver je vo svojom prvotnom štádiu až nezvyčajne nabitý udalosťami a napätím. V konečnej fáze vyznieva možno až príliš pateticky. Napriek tomu je odkaz diela jasný. Autorka upozorňuje na skutočnosť, že bez ohľadu na storočie, v ktorom žijeme, bez ohľadu na spoločenský status či systém sme stále tými istými ľuďmi, bytosťami, v ktorých sídli dobro a zlo. Aj dnes, rovnako ako v období hľadania čarodejníc, žijeme s predsudkami, nahovorenými názormi, často s neodôvodneným presvedčením, že práve my máme pravdu. Svoje konanie a postoje by sme mali dôsledne zvážiť, pretože svojimi dnešnými činmi ovplyvňujeme budúcnosť a tak, ako sa nám s odstupom storočí zdá obviňovanie z čarodejníctva absurdné, môže sa našim potomkom zdať nepochopiteľný náš postoj v novodobých záležitostiach.
Ľubica Psotová
