Vyhľadávanie
Mila Haugová (1942) je nielen naša najplodnejšia autorka poézie, ale aj najreflektovanejšia krížom cez všetky generácie. „Magenta“ by mohla byť jej farbou: dôstojnou, vášnivou, odvodenou, krvavo temnou (pri zrode aj zániku). Predznakom spirituality, ku ktorej smerujú významové presahy jej poézie. Haugovej báseň Magenta pochádza zo zbierky Cetonia aurata (2013) a nájdeme ju aj vo výbere Rudolfa Juroleka z autorkinej tvorby.
Magenta
Zdvihne sa akoby naraz západný vietor
s nežným menom... zefiro... meno ako
pre serafína... spievajúceho Archanjela
všetko treba odložiť... ešte kvitnúce
geránie zdvihnúť pred prízemným
mrazom... odložiť polievaciu krhlu
zavrieť záhradný hydrant... obrať
rajčiny a papriku suché fazuľové
struky... horkasté vinohradnícke
broskyne... hrozno zo Chardinových
zátiší (visiace na drôtenom plote)
zavariť tvrdé zlaté duly (teraz by mi
tvoje pevné ruky pomohli objímať
ostré nože a krájať trpké ovocie)
rozmýšľam o diaľke a blízkosti
stávam sa ozvenou a priepasťou
prebývam tu (len ty cítiš čas
v mojom pulze) orechy začínajú
voňať a odlupovať sa (raz si pre
mňa jeden zelený rozpolil) ešte
kvitne drobný indigový pupenec
bolestne sa ovíja (extáza milencov
ostro ako kružidlom mi kreslíš
nechtami po chrbte)
napadnú mi čudné krásne slová
z okraja pamäti... sibírsky kosatec
Brunello di Montalcino
za oknom dážď... mokrý zlatohnedý
pes v izbe... jemná červená farba srdca
a ruža s takým istým okrajom
Ráno
za bielym obdĺžnikom okna prebehne
kôň so smutnou nahou jazdkyňou
troch Anjelov mi daj k hlave... Bože... môj...
19. 9. 2012
(1) Báseň je pomerne dlhá, napísaná voľným veršom v pravidelných trojveršiach, iba posledný verš vystupuje samostatne v pozícii veľmi osobného poetkinho resumé, možno prosby-závetu. Patrí k tým menej obvyklým textom, do ktorých autorka vťahuje každodenné reálie. Väčšinou sa u nej vyskytujú sporadicky, navyše, ihneď transformované na symbolickú látku. Haugová buduje básne zo svojich symbolických svetov. Po „zefire“ a „serafínovi“ (poetkine „krásne slová“) zaznie kľúčové konštatovanie: „všetko treba odložiť“. Príkaz, zmäkčený neurčitkom, odčlení úvodný, rozostrený vstup do básne od jej ozajstného pohybu, rozbehnutia. Sled reálií aj aktivít, ktorý nasleduje, nám priblíži záhradu, dom/ácnosť, jeseň i predvečer pred náhlou zmenou počasia, pečatenie priestorov, odchod, možno aj lúčenie. Ale aj tu, v spôsobe ich podania, predsa len nájdeme symboliku, ktorá je výrečná a spoluutvára najmä emočné ovzdušie básne; ak kvety, tak v prízemnom mraze, ak voda, tak uzamknutá, ak fazuľové struky, tak suché, ak broskyne, tak horkasté, ak hrozno, tak uchytené na (kontrastujúcom) drôtenom plote, ak ďalšie ovocie, tak trpké, vlastne zazimované. A ak muž, tak „pevnými rukami“ objímajúci ostré nože...
Ale muž tu nie je, len by sa zišiel (protagonistkin komentár: „rozmýšľam o diaľke a blízkosti“). A v plynutí básne – po zosumarizovaní povinností (a každodenných radostí), dotyku s ohlasujúcou sa jeseňou, búrkou, večerom, nocou, aj s celou tou nakopenou zodpovednosťou žien, ochrankýň (ducha i tela) záhrady a strážkyň domu – dochádza k nenásilnému, avšak viditeľnému obratu. Alebo skôr zastaveniu sa, poohliadnutiu a presunu (ťažiska básne) – k vnútornému dopovedávaniu, ktoré alternuje prostú, akoby evidujúcu a evidovanú realitu doterajšieho básnického zápisu. Vnímame zmenu pulzu i napätia, čítame zámenu vnútrobásňového priestoru i času.
(2) Táto iná „stopa“ (po slovinsky: sled) sa začne sebaoznačujúcim výrokom lyrickej protagonistky: „stávam sa ozvenou a priepasťou / prebývam tu“. Akoby prirodzená inventúra práce, povinností, onoho „musíš“, narazila na túžbu, prianie „rada by som“, ibaže osobný čas je neúprosný. Túžba ostáva sčasti nenaplnená, presnejšie, jej naplnenie k nám čoraz častejšie prichádza v podobe spomienky, predstavy, ozveny našich predchádzajúcich životov. Premena v básni zatiaľ nie je vyhrotená. Ešte v nej zavoňajú „orechy“ aj „indigový pupenec“, zo záhrady však medzitým postupujeme do vnútra domu. Spolu s protagonistkou sa uchyľujeme do izby, „za oknom dážď“, „zlatohnedý pes“ je „mokrý“; predstavujeme si ho, ako ešte pred chvíľou šantil vonku. Pohyb je teda vymedzený: zvonka dnu, zo zamestnávajúceho bytia k zamestnanému vedomiu, z práce v záhrade rovno do hlavy, mysle, predstavivosti, takisto plnej diania a znamení. Energie sa prekonfigurujú a keď sa v texte vrátime o kúsok späť, zistíme, že ju do iných polôh posunula, prelomila, zvrátila zmienka o (možnom) nápomocnom mužovi, jeho a jej (možnom) súžití v každodennom rytme života. Spínač-spona, ktorý do okruhu slov a ich významov zapojí iné svetlo – a iné tiene.
Básnický výjav hovoriaci o spoločnom (partnerskom?) konzervovaní dozretých plodov jesene. Bola to podvedomá náhoda, alebo vedomé zvýznamňovanie básnickej látky? Čítame: „len ty cítiš čas / v mojom pulze“. No zároveň vieme, že ten, kto získal túto výsadu (a prišiel o ňu?), v reálnom čase básne absentuje a hneď viacnásobne, ako pomocník, ako milenec, ako priateľ, spoločník a utešiteľ. Zátvorky sa v básni – zisťujeme – stávajú kľúčovými, do nich vytesnené obsahy paralelnými existenčnými, a už aj existenciálnymi pravdami. „Reálny“ časový sled sa trhá, kúskuje, rozpadáva a prestupuje ním iný sled, iná stopa... opäť v tom známom, pre Haugovú takom typickom symbolovom staccate. Kvitnúca rastlina – ako inak? – „bolestne sa ovíja“ a v pamäti privoláva (práveže!) bolestnú spomienku na voľakedajšiu, takisto ovíjavú „extázu milencov“. V poryve vášne azda tiež bolestnú: nechty zaryté do kože, kedysi dávno, vo vyzátvorkovanom časopriestore. (Opísať nekonečný kruh z pevného stredu.)
A potom takmer rituálne utíšenie, s „čudnými krásnymi slovami“ a hlboko odvnímanými predmetmi aj súvislosťami; „sibírsky kosatec“ (muž? jestvujúci aj nejestvujúci ako farba magenta?); temné purpurové víno (tekutá magenta?) – a žiadna frankovka, lež „Brunello di Montalcino“ (muž a žena kedysi za jedným stolom?); pes v izbe „zlatohnedý“, žiarivý (to spoľahlivé zvieraco-ľudské, čo domácim prejavuje blízkosť)... „Túžba ako vôľa“ (z básne Terč), kým vonku „za oknom dážď“. A v hlave, v duši, namiesto opísaného kruhu rovnako živé staccato... Chaotické, prerývané, a predsa, zdá sa, upokojujúce vytanutie vnútorných predstáv na mysli, lov detailov. Ruža na okraji „jemne červená“, celkom ako srdce, a možno aj roztúžené ženské pohlavie: symbolická ruža (ešte jeden dosah magenty? ona v sebe? vo svojom tele nedosiahnuteľnom bez lásky?).
Samota si hľadá svoj úkryt: v jazyku, všehomíre, v spomienke, ktorá podobne ako slová prichádza „z okraja pamäti“. Jej pričinením milosrdné (seba)vystúpenie z prázdnoty, (seba)vykúpenie – láskavé, nám dané, a predsa svojou „spomienkovou virtualitou“ v skrytosti možno aj znepokojujúce, zraňujúce. Stopa v stope, dva postupy v jednom. Dve vody po tom, čo sa zliali do jednej. Stečené, stenčené, nadstavené i spriezračnené vnútorným zrakom.
(3) A ráno. Tretia frekvencia po opätovnom rozvidnení, keď ustanú večerné i nočné vzruchy a útlmy. Výjav ako z filmu. Ako z básne: jediný zhutnený obraz. Haugovej Ferlinghettiho „smutná nahá jazdkyňa“ na chrbte odviazaného koňa nie je ničím iným, než stelesnením tichého smútku (vystavenie „človeka s príbehom“ postupujúcej samote), kontextovo vizualizovaným i verbalizovaným ohlasom, záchvevom prežitého, jeho premietnutím za viečkami. Nostalgia, melanchólia, spomienka, no zároveň prihlásenie sa k dedičstvu, z ktorého poetka vyrastala svojou literatúrou i životom (Beatnici, agronómia/príroda, juh Slovenska, rozľahlé roviny s čriedami koní, ženské telo unášané životom, ponorené do života, naplnené životom). Mihnutie (sa) za oknom ako jeden ľudský život. Jedno mihnutie okom – a už je tu stmievanie. Zatmievanie. Pravdaže, nahá dvojníčka sa u Haugovej objavuje už predtým, napríklad (práve!) v zbierke Dáma s jednorožcom: „smutná nahá / jazdkyňa v medzerách medzi perom / a papierom“, vpisujúca sa do textu. Diskrétne pripomenutie životného behu, nezvratnosti, ale aj nehotovosti v polohách „medzi“ a „za“, tiež „pred“ a „po“... Je vari naše „teraz“ uchopiteľnejšie?
(∑) A nakoniec verš, ktorý čitateľmi otrasie : testament : predsmrtný odkaz/prianie pozostalým. Pozostalému (jemu? Bohu?). Výlučný už svojím z radu vybočujúcim štruktúrnym umiestnením v záverečnom samostatnom verši. Sólo na život. Sólovanie v smrti: „troch Anjelov mi daj k hlave... Bože... môj...“ Ako to zariadiť (zinscenovať?), keď tu nebudem, keď ma vietor, možno vánok zefiro odveje, odnesie ku hviezdam? Trojbodkami prerývané obracanie sa na najvyššiu inštanciu v predtuche konca. V približovaní sa k vyústeniu. Do tmy, do svetla. V obave, v strachu, v dôvere. Báseň, ktorá sa začala odviatím dňa, ohlasovaním zmeny (dažďa), upratovaním sveta, končí sa odvievaním života, ohlasovaním smrti, úpenlivým odkazom/rozkazom/prosbou vyslanou do večnosti.
Prečo k hlave? A prečo troch Anjelov? Spolu s poetkou sa domnievame, že „príčinou krásy je duša“ (báseň Cetonia aurata). V nej sídli aj báseň, duša je prinajmenšom jej „ozvučná skriňa“, membrána, tichá „vývojka“. A duša? Kde (v nás) sídli duša? Hlavou sme svoji? Tvárou, obrátenou k iným, neschopnou pozrieť sa (bez sprostredkovania) na seba? V rodostrome zapísanom ako genetická retiazka do rozvetveného mozgu? Áno, tu sa uhniezďujeme a vysielame signály k srdcu, nie naopak. Možný je teda aj výklad: Trojnásobne ma ochráň, nedovoľ toľké (seba)umáranie. A čo sa týka numerickej hodnoty? Traja králi, tri sudičky, traja zhavranelí bratia... trikrát zaklope osud na pomyselné dvere... Ale možno treba hľadať dôvod tu na zemi, vo vzťahoch, ktoré pretrvávajú a napĺňajú „dušu“ poetky i jej alter-ega, prichádzajú za ňou i za nami, jej čitateľmi. Traja strážni Anjeli. Anjelky? Nechajme tajomné pôsobiť.
V každom prípade pri čítaní básne Magenta spolu s autorkou zakúšame čosi podobné závratu. Trikrát sa s nami báseň pootočí ako kaleidoskop, obrazce (stopy, útržky) sa poskladajú a zapadnú do seba v troch po/citových skupenstvách, na troch úrovniach vnútrobásňového deja. Vidíme lyrickú protagonistku a jej tri prelínajúce sa tváre, kým tá štvrtá, inventarizujúca vzdychom, jej už celkom nepatrí. „Bože... môj...“ Spomeniem si na Haugovej verš z inej básne: „Rastú mi tykadlá pre absolútne zúfalstvo.“ Cítime zmierenie, pripravenosť, ale aj úzkosť až zhrozenie z nepredstaviteľného: nebudem, odchádzam, bez vás...
Báseň je vystavaná tak, aby budúca definitíva plne kontrastovala s poetkinou otvorenou zaujatosťou životom. Vlastne sem skĺzne takmer nekontrolovane, jedným výdychom, doslova utonie v stone. A o to intenzívnejšie zarezonuje: pokojná (zdanlivo vecná) významová sieť náhle a účinne preladená do vypäto existenciálnej tóniny. Medzi riadky intenzívne zakúšanej smrteľnosti autorka pomyselne vtiahne – a jej protagonistka „zaspieva“ – onú „jedinú sladkú vysokú / lačnú slabiku“ (Ferlinghetti). Eros. Thanatos. „Spievajúci Archanjel“, motív z úvodných veršov, sa nám v záverečnom akorde básne ešte raz aluzívne pripomenie. Významové konce (a začiatky) sa v kruhu spoja. Podprahová symbolika vystúpi na premenlivý povrch (Haugovej) textového tela.
Stanislava Repar
