Vyhľadávanie
Príbehy sú podstatou človeka. Ponúkajú emocionalitu, inšpiráciu, poznanie, povzbudenie, šokujú, dráždia, pretvárajú... Vnímaním a chápaním kvalitných príbehov sa stávame inými ľuďmi. Preto je dôležitá literatúra pre deti a mládež. Dnes máme, našťastie, silné zastúpenie autorov a autoriek v tejto oblasti – Monika Kompaníková, Marek Vadas, Peter Karpinský, Eva Urbanová, Alexandra Salmela... v neposlednom rade Jana Bodnárová, ktorá v tomto roku vydala knihu pre deti Aha! Ja už viem! s ilustráciami Lucie Žatkuliakovej.
Kniha Aha! Ja už viem! rozpráva osobný príbeh Ley, dievčatka s vlastnými pocitmi, názormi, postojmi, s uvedomovaním si samej seba. Je vykreslená ako hravé dieťa, ktoré hľadá, skúma a nachádza, mýli sa, no aj napráva, v dobrodružstve objavovania je odvážna a v kontexte celého príbehu najmä emocionálna a empatická. Okamžite s ňou začneme sympatizovať, pretože je určitým archetypom dieťaťa, ktoré sa v mnohom podobá nám – zlostí starú mamu aj mamu, ale snaží sa s nimi potom udobriť, hľadá si cestu k novému súrodencovi, polieva kvety a pod. Najdominantnejšou črtou tejto postavy je jej vnútorné prežívanie. Hneď v úvode knihy čítame, že Lea sa „rada a veľa smeje. Ale sú dni, keď sa mračí. Vtedy sa nikomu nechce dať pohladkať. Dokonca ani mame.“ (s. 4)
Autorka prostredníctvom Ley demonštruje deťom prirodzenosť takýchto dní. No vzápätí ich povzbudzuje, aby s touto emóciou ďalej pracovali a uvedomovali si, čo sa s ňou spája, čo spôsobuje. „Doma položila slimáčika pod vankúš na maminu posteľ. Priložila ešte pár lupeňov z tých obrovských kvetov. Možno preto, aby mal slimáčik čo jesť. Alebo by to mohol byť darček pre mamu, nech už nie je smutná, že sa Lea ráno mračila na celý svet.“ (s. 5)
Dieťa si pri čítaní kladie tri základné otázky: Kto? Čo? Prečo? Rovnaké otázky som si pri tejto dvojstrane kládla i ja. Odpoveď mi dlho chýbala. Pýtala som sa znova a znova: Prečo mala zlý deň a nechcela sa česať? Napokon som si povedala – a prečo nie. Aj my máme niekedy zlé dni a dôvod nepoznáme. Bodnárová vykresľuje realitu takú, aká je, núti nás uvažovať – o texte, o realite, o nás. „Reflexívny aspekt“ literatúry autorka ponúkla hneď na prvých dvoch stranách, čím vtiahla čitateľku/ľa priamo do roviny posudzovania, úvah o texte a nastavila nás na potrebu pozorovať emocionálnu rovinu príbehu. Stačilo jej na to pár viet.
Jana Bodnárová pracuje počas celého príbehu s formulkou „Aha! Ja už viem!“ Do polovice knihy sa s ňou stretávame na každej dvojstrane. Vytvára ňou paralelu k vývinu, prechodu a poznaniu (i keď sama autorka ju definuje ako vetu, nasledujúcu hneď po tom, ako sa Lei niečo nepodarí). Lea sa konfrontuje s novými situáciami, ktoré musí riešiť. Ich vyústením je práve formulka „Aha! Ja už viem!“ Čitateľkám a čitateľom naznačuje, že Lea prešla cestu zistenia problému – uvažovania – jeho vyriešenia, čím buduje obraz dieťaťa, pre ktoré je spomínaný model typický.
Sme svedkami niekoľkých premien. Tie vyústia do druhej časti knihy, kde sa proces spoznávania prerušuje. Zastavil ho covid. Dovtedy sa Lei podarilo udobriť sa s blízkymi, uvedomiť si následky slov, začala premýšľať o téme smrti, vcítila sa do kvetov, pochopila, čo potrebuje novorodenec, stála si za svojou autenticitou. Všetko na pozadí rodinného života. Dynamickú časť knihy vystriedala statická analógia nášho covidového obdobia z pohľadu malého dievčatka. Dostávame sa do známej súslednosti udalostí – spoznávanie vírusu, šitie rúšok, karanténa, hľadanie si čohosi, čo vyplní voľný čas, nachádzanie maličkostí, zlé dni a potom zase dobré.
Chvíľami kniha „otravuje“ práve tým, že spisuje prežité okolnosti spojené s covidom. Na strane druhej vďaka tomu zachytáva pocit „nepokoja“, ktorý táto situácia priniesla. Súčasníci/čky sa na text budú pozerať z pohľadu vlastnej skúsenosti determinujúcej ich osobnosť a zážitky. Môžu hľadať podobnosti a rozdiely, porovnávať svoje bytie a Leino. Zaujímavou otázkou je, ako sa na knihu budú pozerať tí/tie, ktorí/é covid nezažili. Istotou zostáva, že narazia na spomalenie – deja, životov, vývoja a napokon na nádej: „Tešte sa, malé hviezdy! Blikajte! Zajtra idem do škôlky.“ (s. 36)
Jazyk knihy zodpovedá vekovému zameraniu. Je vystavaný z jednoduchých viet, bez podliezania „latky“ či prehnaného množstva deminutív. Je partnerom pre svoje čitateľstvo tak formálne ako i obsahovo. Špecifickým aspektom je vytvorenie vlastného gender rešpektujúceho slova – anjelka (z mužského ekvivalentu anjel). Autorka ním naznačila bohatú Leinu fantáziu a zároveň upozornila, že deti rozlišujú mužský a ženský rod a celkom prirodzene ho aplikujú i tam, kde absentuje. Súčasne tým odkázala na stále aktuálnejšiu tému rodovej rovnosti. Nezabúdajme však ani na ilustrácie Lucie Žatkuliakovej. Napriek covidovej téme v nich dominuje typická detská črta – hravosť.
Jana Bodnárová: Aha! Ja už viem!
Ilustrácie: Lucia Žatkuliaková
Bratislava: Perfekt, 2022
