Peter Zajac o Fedorovi Gálovi napísal: „Fedor bol v slovenskom novembri 1989 jedným z kľúčových ľudí… Fedor patril k jeho motorom. Bol a je človekom akcie.“ Medzi obdivovateľmi rečníka z tribúny na bratislavskom Námestí SNP bol aj mladý Bratislavčan, budúci novinár Karol Sudor.
Sudorovi sa zapáčila Gálova razantnosť, či dokonca až drzosť. Po zmene režimu, na ktorom mal Fedor Gál veľkú zásluhu, sa mladý žurnalista vrhol na všetky jeho knihy, neušiel mu ani jeden článok podpísaný Fedorom Gálom. To Karola Sudora priviedlo k tomu, aby Gála v roku 2007 požiadal o rozhovor.
Posledná kniha
Gál nesršal nadšením, no napokon pristal, a na určitom mieste knihy rozhovorov, ktorú s ním dal napokon Sudor dohromady, sa mu priznal, že ho vlastne odbremenil od písania autobiografie. Mal však niekoľko podmienok. Sudor sa ho nemal vypytovať na veci, ktoré už stokrát zodpovedal a chcel, „aby kniha v žiadnom prípade nebola jeho oslavou“. Zdôraznil tiež, že to bude jeho posledná kniha o jeho príbehu. Vraj už má 72 rokov a vyjadrovať sa k minulosti či k dianiu okolo ho viac nebaví. To boli Gálove podmienky a začiatok Sudorovej cesty do Gálovej duše. Kniha sa, samozrejme, nezrodila iba z jedného rozhovoru, boli ich desiatky, patrili medzi ne aj maily, vysvetľovanie nejasností, upresňovanie myšlienok, skrátka všetko, čo k serióznej knihe rozhovorov treba vykonať.
Rozhovor sa začal chronologicky, Fedorovým narodením v koncentračnom tábore Terezín a smrťou otca v pochode smrti. To všetko ho ako chlapca ovplyvnilo a priznal sa, že mu pri výchove chýbala chlapská ruka a „možno aj kus chlapskej skúsenosti, ktorú synom odovzdávajú otcovia“. V detstve strávenom v bratislavskom podhradí sa mu často dostalo oslovenia „ty Židák“. Bol presvedčený o tom, že je žid, no roku 2008 sa dozvedel, že ho v Partizánskej Ľupči miestny farár na požiadanie matky pokrstil za evanjelika.
Otázky sa dotýkali všeličoho – rozličných udalostí z Gálovho života, Nežnej revolúcie, súčasnej politiky, filozofie a života vôbec. Pôvodne bol Gál chemikom, no priťahovali ho spoločenské vedy, a tak sa z neho neskôr stal sociológ. V knihe sa rozhovoril aj o vojenskej prezenčnej službe, kde sa stretol so šikanou, no keďže si to vybavil „ručne-stručne“, mal pokoj.
Sudor sa ho vypytoval aj na obdobie politického odmäku v 60. rokoch, na obdobie normalizácie a na vznik VPN, a nevynechal ani neskoršie nezhody v rámci hnutia. „Budajovi nikdy neodpustím, že robí z Novembra akt mocenskej hry, kde on bol ten spravodlivý a ľudia ako Zajac či Gál tí zlí,“ povedal. Prezradil tiež, ako ho chcel v čase konfliktu vnútri VPN Mečiar podplatiť, aby prešiel na jeho stranu. Márne.
O podnikaní
Gál sa napokon rozhovoril aj o súkromí, i o tom, ako sa stal milionárom – v Prahe stál totiž pri zrode prvej československej súkromnej televízie Nova. Získal dosť peňazí, aby si mohol postaviť veľký dom, nechať synov študovať v zahraničí a založiť si knižné vydavateľstvo, kde vydal okrem iného tridsať kníh svojej manželky Irenky. Lenže skúsenosť, vlastne neskúsenosť s podnikaním ho priviedla k presvedčeniu, že na túto činnosť nemá bunky („Dnes už viem, že nesmiem podnikať.“). Na okraj podnikania s vydávaním kníh podotkol: „To je moje ďalšie životné zlyhanie, hoci ma až tak netrápi, lebo som vydal sto výborných kníh.“
Desiatky aktivít svedčia o Gálovom humánnom zameraní – stojí napríklad za pochodom Vrba-Wetzler Memorial, čo je pochod po stopách ľudí, ktorí roku 1941 utiekli z Osvienčimu a podali svedectvo o tom, čo sa tam deje.
Gál hovorí aj o svojom záujme o tibetský budhizmus a hinduizmus, no Sudor neobišiel ani jeho vzťah k judaizmu. „Nemal som na to výchovu, nebol som ním indoktrinovaný, moja cesta k nemu nikdy neviedla. Iná vec je, že ako starnem, mám k nemu bližšie a bližšie. Isté však je, že už nikdy nebudem religiózny žid, že zostanem sekulárny človek so židovskými koreňmi,“ povedal. V knihe nájdeme aj Gálove názory na súčasnú politiku, na slovenských prezidentov, na Kotlebu, ale hovorí napríklad aj o starnutí a smrti: „Neverím v posmrtný život, som sekulárny človek.“
Je staroba zlá? Kdeže!
Názory Fedora Gála určite nevyvolajú všeobecný potlesk, no pripomenú nám „silného muža“ z Novembra ’89, i cestu, ktorú prešiel. Vyskytli sa na nej zásady, ale aj korekcie urobené pod vplyvom skúseností, a tiež kus neistoty, či ľuďom, ktorí ho mali radi, „odplácal rovnakou mincou“. No dnes, keď staroba uňho už riadne zaklopala na dvere, cíti spokojnosť so životom. Je to najsmutnejšie obdobie v živote? „Kdeže. Vieš, aký je pôžitok, že sa ráno zobudím, sadnem si k stolu, dám si kávu, cigaretu, vybavím korešpondenciu, poviem, že kašlem na to, a na ďalšie dve hodiny vleziem do postele?“
Otázky kladené Karolom Sudorom pomohli vykresliť zaujímavý portrét osobnosti, ktorá v novembri 1989 patrila k tým, čo sa zaslúžili o zmenu zriadenia a navždy sa zapísali do histórie svojej doby.
Ivan Szabó
