Spočiatku počuť har-
monický sláčikový or-
chester. Prechádza do
jemnej disharmónie,
pridáva sa výstraž-
ný klarinet s hobo-
jom. Z dynamického
hudobného víru sa
vynoria disonancie
pikol, fláut, trombó-
nov a trúb. Pridávajú
sa bicie nástroje. Postupne všetko stíchne a zostane
iba zvuk klopkania na drevený blok signalizujúci
tikanie času či prísne udávanie rytmu metronómom.
Šostakovičova Symfónia č. 4, c moll, Op. 43 nám svojím
znením evokuje pouličné ruchy, šumy, kakofóniu
ruského spoločensko-politického diania 20. sto-
ročia či neúspešné, dramatické hľadanie osobnej
vnútornej harmónie na pozadí neustáleho, čoraz
výraznejšieho a dotieravejšieho tempa metronómu
konca života v knihe Juliana Barnesa Šum času.
Román otvára príslovie: „Jeden, ktorý počúva,
jeden, ktorý spomína a jeden, ktorý popíja.“ Práve
ono predznamenáva to, že v prozaickom stvárne-
ní života ruského hudobného skladateľa, pianistu
a prominentnej fi gúry Dmitrija Šostakoviča nepôjde
o jeho rozsiahle, komplexné, plné zachytenie. Barnes
čitateľovi predstavuje skladateľa vo forme auditív-
ne podfarbených rozpomienok (čo je markantné
po vizuálnej stránke, kedy text nepôsobí celistvo
vzhľadom na separované odseky), či reminiscencií
na závratné roky 1936, 1948, 1960, ktoré ovplyvnili
a ochromili nielen jeho tvorivý individuálny autor-
ský potenciál, ale aj súkromný život. Julian Barnes
vo svojej románovej „pocte hudobnému géniovi“ za-
ujímavo formuluje pohľad na skladateľa Šostakoviča
z ľudskej perspektívy. Skicuje jeho osobnosť práve
prostredníctvom spoločenskej dobovej situácie. Či
už ho vidíme v pozícii nevyhovujúceho tvorcu soviet-
skeho umenia, ktorý prišiel o post v Leningradskom
choreografi ckom učilišti na konci dvadsiatych rokov
20. storočia, skladateľa, ktorého práca v polovici
tridsiatych rokov bola považovaná za chaotickú,
afektovanú, zmätočnú, nervóznu či kŕčovitú v prí-
pade Lady Macbeth Mcenského okresu, alebo vyso-
ko váženej, úspešnej no prenasledovanej hudobnej
osobnosti, z ktorej sa vzápätí stala fi gúrka v rukách
Komunistickej strany ZSSR počas Chruščovovho
odmäku.
Na pozadí takzvaných veľkých dejín, ktoré tu
zastupujú doznievajúce echá druhej svetovej vojny,
budovanie lepších krajších zajtrajškov, Stalinov kult
osobnosti, schematizmus potlačujúci individuál-
nu kreativitu a Chruščovov socializmus s ľudskou
tvárou, tu tak vystupujú do popredia malé dejiny
osobnosti dôležitého ruského skladateľa a jeho pre-
žívanie týchto politických zmien prostredníctvom
vlastnej muzikálnej perspektívy. Postava Šostakovi-
ča nás tak prevedie mladosťou, či už ide o hudobné
začiatky alebo prvú „voľnú lásku“, počiatočné úspe-
chy v komponovaní, o domácu ostrú kritiku, ale aj
pozitívnu zahraničnú refl exiu svojho diela. Na tejto
jeho ceste sa tak čitateľ stretáva s osobnosťami ako
sú Pasternak, Prokofi ev, Miller, Mailer, Shaw, Rol-
land, má možnosť vidieť do procesu strategického
„tútorského preúčania“ Šostakoviča a komponova-
nia k politickému obrazu či „rehabilitácie“ jeho prác.
Protagonistu tu permanentne sprevádza otázka:
„Komu patrí umenie?“ a umelo, násilne nalinkovaná
odpoveď: „Umenie patrí ľudu.“ Na tomto pozadí re-
gistrujeme napätie, rozkol, nesúlad medzi vlastným
nezávislým autorským presvedčením a presvedče-
ním v podobe vopred naučenej, nanútenej šablóny.
O to zaujímavejšie je potom sledovať postupnú apa-
tiu, nechuť, rezignáciu Šostakoviča, ktorého hudba
bola buď zakázaná, alebo musela podliehať norme
jednej konkrétnej historickej epochy, a jeho otupenú
reakciu na zahraničnú senzáciu okolo jeho sklada-
teľskej činnosti či na následnú zmenu politického
fungovania vo svojej krajine.
Šum času Juliana Barnesa je fi ktívnou prozaic-
kou spomienkovou „jazdou“ historickej osobnosti,
ktorej osud je nám sprostredkovaný síce parciálne
a fragmentárne akoby v rýchlo sa pohybujúcich ob-
razcoch krajiny za oknami uháňajúceho vlaku, no
zato v plnej hlučnej palete disharmónií dobových
dejinných súvislostí.
