Recenzia
Dominika Petríková
07.05.2020

Súøstrovie: pøstava, autør, dielø

Druhá kniha Petra Balka má paperbackovú väzbu a pripomína zošit, resp. denníkový zápisník. Nepochybne to súvisí s obsahovou štruktúrou Østrova, ktorý odhaľuje intímne detaily medzi autorom a jeho literárnou postavou, taktiež medzi autorom a jeho reálnymi vzťahmi. Peter Balko hneď od začiatku rozohráva dusivú hru s čitateľom a zároveň so svojím hlavným hrdinom Tichomírom Bazom.

Du-forma, ktorá na nás v texte číha od prvej strany prispieva k čitateľskej spolupatričnosti s ťaživou atmosférou atypického detstva a dospievania Ticha, syna uznávaného slovenského spisovateľa Jakuba Bazu. Samotné postavy si sú vedomé, čo sa deje v príbehoch (aj v tomto konkrétnom) vďaka takémuto typu rozprávania: „Tento text bol živý; nielen uveriteľnou a detailne vykreslenou fiktívnou postavou, ale aj rozprávačskou metódou ty-rozprávania“ (s. 103). A vzápätí nám postava Jakuba Bazu pootvorí dvere do pocitového stavu autora, využívajúceho túto metódu (ktorý, mimochodom, implicitne korešponduje s celým textom): „Použil som ho (ty-rozprávanie, pozn. autorky) prvýkrát a bolo to fascinujúce: šepkal som napísané vety v tme, akoby som z útrob svätyne vzýval mŕtveho Boha“ (s. 103). Je evidentné, že Balko si vychutnáva priame oslovovanie svojho hrdinu a čitateľa, oživovanie toho, čo sme práve prečítali, následným popretím alebo polemizovaním, zhmotňovanie duše spisovateľov i zreálňovanie napätia textu.

Filmových či knižných diel zatraktívňujúcich proces písania, resp. osobu/osoby za scenárom, knihou, nie je toľko – v porovnaní s dielami reflektujúcimi náročnosť hereckého alebo speváckeho povolania. Østrov s vážnosťou odomyká závažnú tému – literatúra je veľké umenie! Balko svojou precíznou a širokouhlou fantáziou vytvára autentické „mystično“ okolo spisovateľov, ako sa to robí okolo mágov vo fantasy prózach a rôznych bylinkárok, pôrodných báb či (tragických) indivíduí v severských kriminálnych románoch. Nápadito stiera stereotypný obraz spisovateľa sediaceho v tichosti za písacím strojom. Namiesto toho vykresľuje Jakuba Bazu (najprv z pohľadu jeho syna Tichomíra) ako náladového, nebezpečného a neovládateľného muža, posadnutého slovom, žijúceho len vo svojej mysli. Úvodné kapitoly teda sledujú syna a čudáckeho otca-spisovateľa očami Ticha (syna) a reprezentujú žáner vzťahovej drámy. Táto časť je skutočne pôsobivá. Balko využíva svoje kreatívne filmové myslenie a videnie, pretože situácie, v ktorých sa ocitá Ticho so svojím apom (tak nazýva otca), sú dostatočne pútavé, dramatické a originálne. Zmysel metódy ty-rozprávania – jednoznačné včlenenie čitateľa do textu – je tu v silnej konfrontácii s „nevzťahom, neblízkosťou, nezlúčením“ rodiča a dieťaťa. Takže na začiatku dostávame dostačujúco nosnú tému – vplyv otcovej (tvrdej) závislosti od písania a písacieho stroja na jeho syna. Potom sa postupne približujeme k zrejme tej najcharakteristickejšej linke celého Østrova, a to k (seba)kritickým reflexiám textov hlavných hrdinov, ale i ku kompletnému textu knihy. Ticho (nie príslovka, ale Tichomír – jeho skrátená verzia, samozrejme, prihráva celému komplexu symbolov a odkazov, začínajúcich už v samotnom názve knihy písmenom ø z dánskej abecedy vyjadrujúcim ostrov a pokračujúcich ich rodným domom – Tichý dom) nás sprevádza svojou spisovateľskou i vzťahovou krízou, vďaka nemu sa otvára citeľná, živá, autentická symbióza reálnych postáv slovenskej literatúry (z minulosti i súčasnosti) a tých vymyslených. „Počas šesťhodinovej cesty vlakom ti prozaičky Soňa Uriková a Zuska Kepplová napastovali tvár, tvoj vydavateľ to nahral na mobil a zverejnil na Facebooku“ (s. 32). Balko ustál túto ambivalentnú atmosféru excelentne. Občas máte potrebu skontrolovať na googli dané miesto alebo antikvariát, či ozaj existujú. V druhej polovici Balko vkĺzne do detektívneho žánru s prvkami magického realizmu. Objaví sa tu i nová forma – denníkové zápisky Jakuba Bazu. Doprajú nám inú perspektívu na všetky magicko-realistické zvláštnosti z obdobia Tichovho detstva. Apa ich tajomnosť vlastne zmetie zo stola, pretože dokazuje, že sú skutočné a jeho nepatričné otcovské správanie dostáva celkom nový rozmer. Bolo jasné, že nastane takýto vysvetľujúci moment a že ten asociálny Jakub Baza zrejme poznal väčšie nástrahy ako tie reálne, ľudské, lenže otázkou je, čo na to kontinuita samotného textu? Ako próza vystavaná na brilantnej nejednoznačnosti situácií, stôp, bizarných postavičiek (ako premrznutý trpaslík vo fialovej lyžiarskej kombinéze) unesie ten náhly zosun k viac-menej čistej fantasy postavenej na zaujímavých alúziách, ale bez silnejšieho emočného princípu? Čo by sa stalo z Østrova bez úvodných kapitol ladených v tóne vzťahovej drámy? Ak zoberieme celú knihu ako vedomý experiment so žánrami a formami, ako šikovnú a rýchlu sebareflexiu, vtiahne nás Balkova zručnosť s atmosférickosťou, scenáristickou náznakovosťou i s presnosťou a údernosťou výrazov; pobaví nás jeho arzenál motívov, vtipov, asociácií, metafor, rekvizít súvisiacich s literatúrou. Druhá polovica príbehu je už explicitne zbavená „pút mágie zvláštnych rodinných vzťahov“ a priamočiaro pristupuje k zatraktívneniu pozadia literárnej tvorby, prieniku slova a živej ruky autora, vnútorného nutkavého hlasu písať. Pointa zostala niekde na konci druhej tretiny a zvyšok sa už dočítava bez toho, aby sa očakávala mrazivá finálna bodka.  

Østrov je pôsobivá kniha prezentujúca Balkov talent stvoriť poriadnu atmosféru a jeho prenikavú fantáziu. Napríklad cintorín písacích strojov založený Jozefom Miloslavom Hurbanom a poľudštenie lásky spisovateľa k neživej veci – písaciemu stroju, vizualizácia predstavy celoživotného diela ako mesta, kde „dizertačné práce sú nevestincami, (...) nahnevané odkazy pre susedov latrínami, scenáre reštauráciami“ (s. 172). Len čo sa však prehupneme do žánru fantasy a hororovej rozprávky, ostávame viac-menej kdesi na povrchu, pri Tichom dome, už nie v ňom. Viac efekt ako zážitok.