Svedectvá a spomienky - Andrej Chudoba

Vyd. Spolku slovenských spisovateľov 2014

Andrej Chudoba (1927 – 2014) bol obdarený talentom. Ak neberieme do úvahy veršíky, ktoré ako študent učiteľskej akadémie písal spolužiačkam do pamätníčka, prvé básne mu uverejnili v  roku 1949 v  uznávanej Tvorbe Emila Boleslava Lukáča. Jeho talent pribrzdil rodiaci sa spoločenský systém, ktorého chápadlá rozdrvili mnohých. Odskákal si svoje ako syn zámožného roľníka. Otca poslali na sedem rokov do väzenia, jeho, novopečeného učiteľa, preradili do výroby, do strojárskych závodov v Tlmačoch. Napriek nespočetným prekážkam talent sa napokon presadil. Po jedinej básnickej zbierke, ktorú vydal (Letokruhy srdca), venoval sa próze. Próze plnej poézie.

V knihe Svedectvá a spomienky sa Chudoba osvedčuje zo svojho „vrodeného vzťahu k prírode“. Pozná chotáre v rodnom kraji, rastlinky, kamienky, ale aj dejiny, tradície, zvyky. To všetko skĺbi do jednoliateho celku prežiareného slnkom – Chudobov slovník je nesmierne bohatý. A hýri básnickými ozdobami. Chudoba je vynikajúci štylista, majster slova, maľuje obrazy plné poézie, napríklad: „nezabudnuteľná aróma detstva“, „Sitno mi hľadelo do kolísky“. No často prekvapuje vtipnými postrehmi, nevtieravým humorom. V  úvode spomína, že sa údajne narodil nezvyčajne ochlpený, píše: „babica vyhlásila, že keď sa rodia takéto ochlpené a vlasaté deti, bude tuhá zima,“ a pokračuje: „Bol to začiatok nového roka 1928 a naozaj nasledujúci rok 1929 bol pamätný nielen svetovou krízou, ale aj treskúcou zimou, keď v povetrí mrzli vtáci...“

Chudobove Svedectvá a  spomienky sú knihou na rozlúčku. Jej vydania sa nedočkal.