Zborník dokumentov a osobných spomienok na to, ako prebiehali revolučné udalosti v Novembri ’89 na Filozofickej fakulte, zostavil jej pedagóg a literárny kritik profesor Valér Mikula. Bol ten najpovolanejší. Od začiatku totiž stál (nie iba postával) pri študentoch, čo vtedy od neho ako od pedagóga nebolo vôbec také samozrejmé.
Ako autorka tohto textu som svojím spôsobom v konflikte záujmov. Jednak ako účastníčka revolučných udalostí, vtedy študentka posledného ročníka Právnickej fakulty, jednak ako autorka jedného z rozhovorov, uverejneného v zborníku. K takémuto „konfliktu záujmov“ sa však hrdo hlásim. Bola som pri tom. Nebudem teda len nezaujato komentovať – nekachličkovala som totiž 20. novembra, kedy to všetko v aule Právnickej fakulty vypuklo, kúpeľňu.
Pre nás, ktorí sme sa revolučných udalostí ako študenti zúčastnili, je zborník viac ako dokument a niektoré príspevky nemožno dočítať bez emócií. Prípadne bez úsmevu, pri prezeraní si bohatej obrazovej prílohy, keď vidíme, akí sme boli všetci mladí (a štíhli). Občas je toto listovanie aj smutné, pretože niektoré tváre Novembra už nie sú medzi nami, jednou z hlavných bol Mikulov obľúbený študent Sveťo Bombík. V zborníku nájdeme na fotografiách nielen jeho („vysokočelého Tomáša Hrivnáka kamoša“, ako ho nazval študent Ivan Rumánek – jeho denník z revolučných dní je súčasťou zborníka), ale aj jeho manželky, rovnako Mikulovej študentky, Petry Bombíkovej-Maugdil, od ktorej pochádzajú aj viaceré fotografie.
Priznám sa, najprv som bola skeptická. Načo už robiť zborník o Novembri na škole? Kto to dnes bude čítať? Pri jeho listovaní sa ma však zmocnilo dojatie, ktoré prevládlo aj u všetkých zúčastnených na predstavení zborníka 16. novembra, teda na výročie bratislavskej študentskej demonštrácie. Prišli naň viacerí bývalí revoluční študenti, napríklad novinárka, dnes asistentka poslanca Jána Budaja (na uvedení zborníka tiež prítomného) Dagmar Füle (vtedy Bombíková, Bombíkova sestra), Rado Števčík, dnes starosta bratislavského Starého Mesta (vtedy podľa Rumánka „ten vysoký druhák, čo je vo výbore“), či Jana Plulíková, dnes tlmočníčka v Európskom parlamente v Štrasburgu, ktorá kedysi na prvom, búrlivom stretnutí s vedením fakulty v aule smerom k jej najvyšším funkcionárom vyhlásila, že ak sa oni nehanbia, ona sa teda hanbí za nich, za čo si vyslúžila obrovský potlesk. Študenti totiž odsúdili brutálny zásah polície na Národní tříde v Prahe 17. novembra, a to isté očakávali aj od fakultných (komunistických) funkcionárov, no márne. Tí sa odrazu namiesto Marxa oháňali Platónom, apelovali (aká drzosť!) na potrebu demokracie, a v priebehu niekoľkých dní sa zo šedých tesilových sák pohotovo prezliekli do svetrov.
O tom všetkom sa v zborníku dočítate, pripomeniem len: Študenti niekoľkých bratislavských škôl sa už 16. novembra 1989, teda deň pred pražskou demonštráciou, vybrali uctiť si Deň študentstva na Mierové, dnešné Hodžovo námestie. Hoci podujatie organizovali veľmi konšpiračne, na mieste už boli príslušníci Zboru národnej bezpečnosti, ich autá, aj televízny štáb s kamerou. Som vďačná za príspevok Miroslava Kováčika, vtedy študenta Filozofickej fakulty, učiteľského odboru angličtina, slovenčina, ktorý mi osvetlil, ako to vtedy všetko prebehlo. Študenti vykrikovali heslá proti režimu a bolo to od nich naozaj odvážne. (Aj na Gejzu Šlapku, na vedúceho tajomníka Mestského výboru KSS, ktorý s nimi vtedy na ulici pred ministerstvom školstva diskutoval, som už zabudla.)
Valér Mikula píše o tom, ako vo vestibule budovy Právnickej fakulty vyskočil na podokenicu a prehovoril k študentom, lebo cítil, že je potrebné, aby ich niekto z radov pedagógov podporil. (Išla som práve okolo a tento moment bol pre mňa – ako pre nadšenú čitateľku jeho recenzií a polemík v Literárnom týždenníku – kľúčový. Tiež tu bol prítomný príslušník bezpečnosti.)
Popri osobných vyznaniach bývalých študentov o tom, ako sa formovalo ich politické presvedčenie, nájdeme v zborníku aj doslovné prepisy nahrávok prvých študentských mítingov či množstvo dokumentov, no k najlepšiemu čítaniu patrí „denníček“ historičky a vtedajšej pedagogičky Filozofickej fakulty Herty Tkadlečkovej a súkromný denník vtedajšieho študenta japanológie a anglistiky Ivana Rumánka. Sú to dva najvtipnejšie príspevky. Valér Mikula nepreháňal, keď na predstavení zborníka povedal, že ako literárny kritik ľutuje, že sa Rumánek nevenoval literatúre. Jeho denník má naozaj literárny štýl a Rumánek vyjadril aj moje pocity. (Tiež som žiarlila na čelných predstaviteľov študentského hnutia, chcela som byť jednou z nich.) Kuriozitou je, že si mená v denníku písal tajným písmom (ak by sa náhodou dostal do rúk ŠtB), kód písma však už zabudol, takže niektoré mená sú dnes nahradené písmenami X a zostanú navždy zabudnuté. Jeho zápisky sú väčšinou milé a úsmevné, no posledný je neveselý: „Sobota 25.11.89 ¾ na 12 (válenda, kazeťák hrá Lambada). Je mi smutno. Včera večer: Jakeš aj ostatní odovzdali sv. funkcie predsedníctva KSČ; pred pol deviatou ukázali zábery z Prahy. Ešte teraz mi idú slzy z tej hrôzy. ‘Nechte nás odejít!’ Tie zúfalé výkriky a údery obuškov. Strašné. Celý som sa chvel a musel som sa ísť vyrevať do záchodu. Neviem, čo budem robiť, keď uvidím celé to video. Aktuality – Pažítková už objektívne. Vyhlásenie slovenskej TV a na záver Milka Vášaryová – odsúdenie toho, čo vo štvrtok večer v aktualitách povedal Koyš!“
Zborník je nielen oporou pre naše spomínanie, poctou Novembru, ale aj cenným „dôkazovým“ materiálom pre historikov a naše deti.
Iris Kopcsayová
