Vyhľadávanie
Svedectvo o reportážach z krajín radostných zajtrajškov
Anton Lauček: Svedectvo reportáží z „krajín, kde vychádza slnko“, Ružomberok, M-servis 2009
Sú texty, o existencii ktorých by ich autori s odstupom času radšej pomlčali. Medzi ne patria reportáže z krajín, kde vychádza(lo) slnko. Z krajín nám ideologicky svojho času blízkych: Sovietsky zväz, Čína, Kórea, Mongolsko, ale aj s komunizmom zápasiace Grécko. Zachytenie zážitkov z týchto častí sveta bolo pre viacerých slovenských prozaikov nevyhnutnou métou na ceste k etablovaniu sa v priestore socialistickej kultúry v úvode 50. rokov 20. storočia. Nimi skoncipované rozprávania sú plné ideologického skresľovania. Sú to zároveň aj texty umelecky komponované. Lauček to vníma, nesnaží sa ale ním čítaných autorov ospravedlňovať. Jeho cieľom je prostredníctvom interpretácie naratívnych záznamov z krajín ešte budujúcich, resp. už zveľaďujúcich vybudovaný komunizmus napísaných Andrejom Plávkom, Františkom Hečkom, Vladimírom Mináčom, Kristou Bendovou, Vladimírom Ferkom, Rudolfom Mrlianom, Ladislavom Mňačkom a Zorou Jesenskou analyzovať ich literárny aspekt. Je prirodzené, že sa pri tom nevyhol mimoliterárnemu kontextu. Vníma ho kriticky, demaskuje politické, pseudokultúrne a pseudoumelecké činitele ovplyvňujúce autorské videnie „skutočnosti“. Lauček postrehol, že onou „skutočnosťou“ je túžba po nej.
Reportáže V krajine šťastných ľudí (Plávka), Moskva – Leningrad – Jasná Poľana (Hečko), V krajine, kde vychodí slnko (Mináč), Grécko žaluje (Bendová), Tajfún je dobrý vietor (Ferko), Láska bez hraníc (Mrlian), Ďaleko je do Whampoa (Mňačko) či Cesta do Moskvy (Jesenská) môžeme vnímať ako nepodarený pokus o fikciu. Môžeme sa pri ich čítaní aj zasmiať. Časový odstup a súčasné spoločenské podmienky nám to, našťastie, dovoľujú. Všetky reportáže sú plné absurdných obrazov rôznorodých mičurinov, kolchozníkov, úderníkov a pod. Ale môžeme pri nich aj plakať. Rozhorčovať sa. Alebo sa pýtať po dôvodoch ich zrodu. Všetky Laučekom recipované reportáže je možné odsúdiť ako prejav pätolízačstva smerujúci k súvekej štátnej moci. Alebo zmierlivo nazerať ako výsledok viery ich tvorcov v správnosť vtedajších ideí: napríklad adorácia mongolského pastiera čítajúceho si pri pasení svojho stáda knihy ruských klasikov... Reportáže z krajín, v ktorých už včera bolo lepšie, ako bude u nás zajtra, sú objektívne pokriveným zrkadlom obdobia, v ktorom sa nádej miešala s demagógiou. Laučekova kniha nám môže byť pri ich čítaní sprievodcom. Z jej analytického záveru sa dozvieme mnoho upresňujúcich informácií o poetike socialistického realizmu aplikovanej v žánri reportáže. Deficitom knihy ale je, že jej autor sa o to nepokúšal aj parciálne. Svoj výklad vo väčšine kapitol komponuje ako jednoduché prerozprávanie obsahu doplnené o pozitivistický prehľad ideologicky determinovaných miest v daných textoch. Každá kapitola jeho práce by si žiadala samostatný analytický komentár. Strohé postrehy v záveroch častí nimi, žiaľ, nie sú, a už tobôž nimi nie je výrok „toto nepotrebuje komentár“ (s. 19). Úryvky z reportáží, z ktorých kričí poetika socialistického realizmu síce majú schopnosť vypovedať aj samostatne, ale uspokojiť sa s tým by autor vedeckej práce určite nemal.
Peter Mráz
