Vyhľadávanie
Margaret Atwood: Svedectvá
Preklad: Katarína Karovičová
Bratislava: Slovart, 2021
Dlho očakávaný návrat do Gileádu po pätnástich rokoch od prevratu odhaľuje špiónov priamo v srdci teokratickej totality. K slovenskému čitateľovi sa dostáva v plynulom preklade Kataríny Karovičovej, ktorá preložila do slovenčiny aj román Vynáranie, prvý slovenský preklad Atwoodovej diela.
V pokračovaní Príbehu služobníčky počujeme namiesto osamelého hlasu Fredovej svedectvá dvoch tínedžeriek. Agnes Jemima vyrastá v režime ako privilegovaná dcéra veliteľa. Infiltrovaná Kanaďanka Daisy, ktorej skutočná identita je šokujúcim prekvapením, spolupracuje s oslobodzujúcim hnutím Mayday. Tretí hlas patrí Tete Lýdii, krutej bachárke a kolaborantke s režimom Gileádu. Teraz je jej misiou rozvrátiť režim zvnútra: „Za všetky tie roky som zahrabala mnoho kostí. Teraz som sa rozhodla, že ich vyhrabem – aj keď iba pre tvoje poučenie, môj neznámy čitateľ.“ (s. 10)
Napriek tomu, že prvý gileádsky román má v názve ‚príbeh‘, čiže naznačuje, že je fiktívny, je písaný tak, aby pripomínal realistický až dokumentárny záznam života v totalitnom režime. Fredova nakupuje vo vyprázdnených obchodoch, raňajkuje vajíčka, kúpe sa. Jej čepcom obmedzený pohľad čitateľovi ponúka záblesky strašného zneužívania moci, násilností, justičných vrážd a obrovskej nedôvery každého ku každému. Svedectvá túto perspektívu doplnia do kaleidoskopu ďalších troch výpovedí. Memoár Tety Lýdie ukáže čitateľovi monštruóznu architektúru moci v Gileáde. Ako naznačuje názov, Svedectvá môžeme vnímať ako príklad žánru testimonálnej literatúry, v ktorej svedkovia prinášajú svoju skúsenosť z prežitia traumatickej situácie, či už je to vojna, Holokaust, totalitný režim, ale aj ťažká choroba, znásilnenie alebo iná neúnosná udalosť. Keďže tento žáner sa vyznačuje mnohohlasnosťou, viacerými perspektívami a v prípade Atwoodovej románu aj multižánrovosťou, svedecké výpovede poskytujú nielen veľmi cenný autentický pohľad na prežitie traumy, ale zároveň vytvárajú aj protipól autoritatívnemu hlasu dominantnej ideológie.
Svedectvá prekračujú hranice žánrov. Atwoodovej román je príkladom dystópie, ale aj memoáru, denníka a špionážneho thrilleru. A tak Gileád stráca silu jedinej a neomylnej autority a totalitnej vízie, hoci zakazuje čítanie, písanie a používa televíziu na propagandu a vymývanie mozgov. Tri rozprávačky vo Svedectvách umožňujú čitateľovi hodnotiť a overovať si fakty, prechádzať procesom sympatie, empatie, ale aj sebareflexie. Je ťažké nespytovať si svedomie, keď k tomu pobáda sama Teta Lýdia.
Atwoodová obhajuje moc svedeckej výpovede. Prelínanie rozprávačiek vytvára palimpsest, mnohovrstevný a prekrývajúci sa text Fredovej, Daisy, Agnes aj Tety Lýdie. Palimpsest je kľúčovým slovom Gileádu. Gileád prepisuje históriu, architektúru, ale aj ľudské práva a individuálne životy, ktoré uniformuje a redukuje ich na funkcie v štáte. Gileád vymazáva mená ľudí a nahrádza ich rolami: Tety, Služobníčky, Marty, Manželky, Čakateľky.
Najzaujímavejšou vrstvou palimpsestu je tajný memoár Tety Lýdie, ktorá svedčí o svojich činoch, pripúšťa svoj podiel na vine Gileádu, ale zároveň sa obhajuje: „Jedného dňa vošli do mojej cely bez varovania traja muži, zasvietili mi baterkou do žmurkajúcich, sliepňajúcich očí, zhodili ma na zem, metodicky do mňa kopali a aj inak ma týrali. Poznávala som zvuky, čo mi vychádzali z úst, predtým som ich počula z okolitých ciel. Nebudem zachádzať do podrobností, stačí, ak poviem, že používali aj paralyzátory.“ (s. 155) Po takejto prevýchove si bývalá sudkyňa rodinného súdu oblečie na seba hnedú uniformu.
Svedecká výpoveď Tety Lýdie sa vracia do začiatku Gileádu, k architektúre politického systému teokratického režimu, ku korupcii a zvrátenosti jeho tvorcov. Kde sa Fredova mohla spoliehať iba na propagandu z TV a Agnes Jemima bola primladá, aby si niečo pamätala, tu Teta Lýdia môže poskytnúť správu o kontrolách na hraniciach, logistických zlyhaniach štátu, byrokratickom labyrinte a nefunkčnom vedení. Mnohé situácie sú priamymi referenciami na skutočné udalosti vo svete, tom minulom aj súčasnom: utečenecká kríza, pedofilné škandály, trhanie detí z rúk imigrantov a zatváranie ich do klietok. História sa síce neopakuje, ale rýmuje, ako hovorí Teta Lýdia.
Svedectvá hovoria o ťažko vysloviteľnej, nevypovedateľnej a príliš bolestivej traume zo života v diktatúre. Popri hlasnom a dogmatickom monológu Gileádu (nielen) o úlohe ženy v štáte počujeme tiché hlasy dievčat a starej ženy, ktoré mu protirečia a dávajú nádej na prežitie a slobodu.
