Vyhľadávanie
Alan Weisman: Svet bez nás, Bratislava, Ikar 2008. Preklad Róbert Hrebíček
Téma globálnej katastrofy patrí k veľmi vďačným, priam šťavnatým výzvam pre dnešných filmárov a tvorcov sci-fi. Scenár býva dynamický s množstvom peripetií a farbistých počítačových efektov – človek híka ako somár a verí, že vyvolený akčný hrdina s nejakou tou svojou skupinkou to nakoniec prežije. A on prežije, či je to vírus, ľad, sopka, hurikán, záplava alebo meteorit! Hurá. Toľko k fantáziám, no čo keby sa s touto témou niekto „pohral“ v reálnej perspektíve, zrušil by šance inteligentných hereckých frikulínov a nemilosrdne by začal uvažovať nad našou planétou definitívne bez nás? Americký novinár Alan Weisman to v súbore svojich vynikajúcich dokumentárnych esejí robí: na začiatku rozprávania vyhladí ľudstvo a v celej knihe sa pýta a zároveň domýšľa, aké by to malo následky. Jednoduchý, mrazivý predpoklad sa v jeho podaní transformuje do pestro interdisciplinárneho, podnetného a strhujúceho textu, pri ktorom človek nehíka síce ako somár, ale ako somár sa môže cítiť, keď si na základe prečítaného postupne uvedomuje, čo vlastne spôsobila, spôsobuje a môže spôsobiť neustála konfrontácia civilizácie a prírody alebo povedané ostrejšie: nenažranosti a harmónie. Predstavme si vyľudnené mestá, opustené rafinérie, atómové elektrárne bez riadenia i atómové zbrane, megastavby, ako metro, mosty alebo priehrady či prieplavy, a nekonečné tony odpadkov pod morom a na súši... Všetko to akosi existuje aj po nás, Wiesman nám pomocou analýz a konkrétnych príkladov z celého sveta umožní exkurziu do tohto zásvetia. Nevyžíva sa v morbidite, hoci by k tomu téma ľahko zvádzala, skôr racionálne ukáže, kde majú budovy slabiny a odkiaľ začnú chátrať, odkiaľ začne zo zásobníkov vytekať ich chemický obsah, ako náhodný blesk podpáli mesto, ako sa môže príroda zbaviť plastov a koľko eónov to môže trvať, ako budú vyzerať farmy a polia a ako sa postupne budú čistiť moria a ako zvieratá a rastlinstvo expandujú po planéte. Nezabudne ani na domácich zvieracích maznáčikov, žiaľ, budú to prvé a ľahké obete vzmáhajúcej sa dravej fauny, prípadne zahynú, lebo neznesú prirodzené podmienky. Podobne vymiznú potkany, tak silno naviazané na človeka, zato sa všeobecne príroda bude snažiť zrovnovážniť svoj stav; pre Európu v našich zemepisných šírkach to bude znamenať premenu na pôvodné lesy, aké dnes nájdeme v Bialovežskom pralese v Poľsku. Autor berie do úvahy aj iné scenáre, či už sú to futurológovia alebo vizionári, každopádne je presvedčený o sebazáchovnej sile života na Zemi – s nami alebo bez nás. Presne vie aj to, čo určite po nás zostane: napríklad bronzové i medené výtvory, no bez pochýb zostanú do nekonečna sa šíriace rádiové vlny nášho vysielania...
Táto kniha z vydavateľstva Ikar nemá u nás obdobu; ide o vedeckú dokumentaristiku, ktorá sa číta ako zbierka strhujúcich poviedok so zlým začiatkom a možno dobrým koncom. Previazanie faktov so zážitkovosťou, presnosti výkladu so štylistickou nenútenosťou robia z nej presvedčivý hlas v dobe, o ktorej už aj optimisti občas utrúsia, že to nie je sranda.
Radoslav Matejov
