Recenzia
Jaroslava Šaková
12.02.2016

Svet podľa Sašu Kozaka - Iulian Ciocan

Kniha moldavského spisovateľa Iuliana Ciocana Svet podľa Sašu Kozaka  (Kalligram 2015, preklad Hildegard Bunčáková) čitateľovi priblíži situáciu Moldavska v  období perestrojky. Autor sa v nej prejaví tak trochu ako „orwellista“, keď opisuje rôzne peripetie spojené so zmenou politickej situácie v krajine. Sila Ciocanovho rozprávania je v tom, že sa netýka žiadnej dystopie ani vyfabulovanej reality, ale, naopak, reality každodennej, ktorá dokonca prekračuje hranice Moldavska a vie sa s ňou stotožniť trebárs aj slovenský čitateľ. Netreba veľa úsilia na to, aby sme odhalili všeobecnú platnosť mnohých tvrdení z knihy, ako je napríklad toto: „zvykli si na hrôzy, dennodenne a bez väčších emócií konzumovali tragédie bežných smrteľníkov, akoby sledovali nejaké reklamné spoty.“ Ciocan dobre vie, o  čom hovorí, pretože by sa dalo povedať, že jeho čierny humor a miestami bulvarizujúci prístup k opisu milostných dobrodružstiev Sašu Kozaka len prispieva k tejto konzumácii. A v tom je ten autorský trik. Kde je hranica medzi tým, aby sme o niečom čítali odosobnene a s ľahkosťou, a tým, aby sme tam tragicky našli sami seba? Okrem toho aj kapitola o nekonečnom čakaní na úrade by sa mohla ako šablóna použiť na priestor väčšiny krajín sveta a stále by bola rovnako aktuálna. Takisto je to s  Ciocanovým opisom krčmy a  jej „bezčasového priestoru“ pre ľudí bez práce, ktorí tam aspoň nachádzajú možnosť s  niekým zdieľať svoje trápenia. Ak sa však nestotožníme so situáciami či priestormi v knihe, stále ostávajú jej postavy. Autor ich rozostavuje ako figúrky na šachovnici a  vždy vie, ktorou má pohnúť. Škoda len, že sa v  tej spleti príbehov a  postáv občas asi stratíte a  napríklad hrdina Saša Kozak sa v texte objaví pomerne neskoro a nezasiahne do deja až tak výrazne, aby prekryl ostatné postavy, čo bol však zrejme autorský zámer. Ciocan akoby bol skrátka silný v poviedkovom type rozprávania a žáner románu v jeho podaní vyznieva trochu zmätočne. Aj napriek tomu ale kniha pôsobí sviežim dojmom, parado xne ju nezaťažujú ani náročné témy, ktoré sa v nej spracúvajú. A tak pri jej čítaní vzniká trpko-sladký pocit z  toho, že aj próza vo svojej podstate predchnutá smútkom a  tragikou života nám môže ukázať ďalšiu verziu sveta, ktorá sa nám možno dokonca bude istým zvláštnym spôsobom páčiť.