Recenzia
Monika Javorková
20.12.2004

Svetelný periskop - Svetloslav Veigl - O každom človeku, o každej dobe

O každom človeku, o každej dobe
O každom človeku – o každej dobe

Svetloslav Veigl: Svetelný periskop

Martin, Matica slovenská 2004
 
Dvadsiata zbierka posledného žijúceho príslušníka katolíckej moderny, ktorý sa čitateľom prihovára už od roku 1938, nesie príznačné pomenovanie zjednocujúce básne troch častí Svetelného periskopu. Prvá, s rovnomenným názvom, prezentuje verše, ktoré boli napísané v rokoch 1964-1965. Keby to autor sám neprezradil, čitateľ by pokojne nadobudol pocit, že objektív periskopu je namierený na súčasnosť. Kumulované obrazy odkazujúce k realite hriechu, chorobnosti, rozkladu, povrchnému užívaniu života, absencii ľudskosti, k falošným tváram lásky či slobody zarážajúco nestrácajú na aktuálnosti. Odmietavý postoj k hedonizmu zvýrazňuje ironizácia básnického výrazu, ktorú autor dosahuje miešaním patetického s expresívnym, využívaním zátvoriek či imperatívu slovies označujúcich deštrukciu: ďobajte, vylámte, strhnite, rozbite. Motívy prázdnoty a chaosu súvisia i s početnými alúziami na biblický text, týkajúcimi sa najmä pokúšania prarodičov (napr. báseň Otvoria sa vám oči) či potopy sveta. Svetlo periskopu odkrýva tiene zla, no jeho podstatnou vlastnosťou (napriek lavíne pomenovaných negatívností) je smerovanie ponad všetky temnoty „na druhú stranu“. Z tohto pohybu života k večnosti vyvstáva i otázka a zároveň názov druhej časti zbierky: Kam sa to ľudský rod uberá?
  Znepokojenie nad stavom súčasného sveta vyjadrujú i mnohé ďalšie otázky: Čo bude s nami? S našimi snami? S celým svetom? Napriek obavám v tejto časti dominuje motív hľadania Svetla a nachádzania určitých právd, čo zrejme súvisí i s faktom, že niektoré verše majú charakter gnómickosti: „Bez slnka je i plná náruč prázdna.“; „Tí, čo majú, mali by slúžiť.“ Protiváhou temného (prevládajúceho v predchádzajúcej časti) je svetlo prenikajúce z meditatívnych veršov pod názvom Nebeské kráľovstvo; jeho symbolika poukazuje na hodnotu lásky Božej i ľudskej, na schopnosť vidieť srdcom, čo je podstatné, na oživujúcu silu viery, na vzácny poklad, ktorý v sebe nesie každý z nás, na prítomnosť TOHO, KTORÝ JE. No i v tejto časti zbierky sa stretávame s básňami naplnenými ťažkými konštatovaniami, mapujúcimi drámu zlomených sŕdc či protikladnosť života: smiech oslobodzujúci i zraňujúci, lásku pravú i márnivú, krásu ozajstnú či falošnú. Súčasťou hľadačského úsilia namiereného k Svetlu sú i mnohé výzvy typu: „darujme ľuďom úsmev“; „hľadajme, kým je svetlo...“. Neutíchajúca potreba hľadať a nachádzať svetlo v rôznych rovinách života je prirodzenou súčasťou aj tretej časti zbierky Je to tak.
  Súbor príležitostných básní venovaných Veiglovým priateľom a zároveň osobnostiam literárneho, umeleckého, kultúrneho života je aj súborom jedinečných svetiel, jedinečne pomenovaných: Prorok rodu ohňomet (Valentín Beniak), oheň duše (Teodor Tekel), tajuplné svetlo (Ľudovít Fulla), žiarivý obelisk (Pavol Števček)... Ide tu aj o svetlo sprítomnenia, v ktorom vzniká priestor pre komunikáciu a oživovanie vzácnych spomienok súvisiacich s jednotlivými, básnikovi blízkymi ľuďmi. Príležitostný charakter týchto básní však nič nemení na skutočnosti, že posolstvá Svetelného periskopu sú univerzálne – patria každému človeku a každej dobe; jedno z nich znie: „srdce je hladné a chladné – ak nemá ducha“. Je to tak. Veru.
Monika Javorková