Vydavateľstvo Ikar prináša slovenskému čitateľovi román víťaza Pulitzerovej ceny 2015, ktorý má bezmála 600 strán a autor na ňom pracoval 10 rokov. Sústreďuje sa na obdobie druhej svetovej vojny, no rozprávanie siaha aj pred jej vypuknutie a zároveň v niekoľkých momentoch zachytáva čas po jej skončení. Americký spisovateľ Anthony Doerr zvolil pri tejto rozsiahlej látke označenie kapitol podľa dátumov, čo je výborné kvôli prehľadnosti, navyše to čitateľovi pomáha uvedomovať si udalosti od ich motivácie cez uskutočnenie až po dôsledky. Aby sa však chronológia nestala monotónna a aby sa nestratilo napätie, niektoré kapitoly časovo poprehadzoval. Ak k tomu prirátame dynamické stručné podkapitoly, vynára sa premyslená a pritom jednoduchá a účinná literárna stavba, ktorá umožňuje dosiahnuť u čitateľa pozitívnu spätnú väzbu už po prvých riadkoch.
Táto kompozičná stavba je však len predpokladom, skutočná esencia knihy prichádza až s jej obsahom. Sledujeme osudy dvoch detí: slepej Marie-Laure a Wernera. Majú spoločný problém, a tým je vojna, ktorá ich donúti preskočiť mladosť a predčasne dospievať. Okrem tohto spoločného bodu majú všetko ostatné rozdielne a vzhľadom na vojnu je asi najpodstatnejším rozdielom už to, že sú: ona je Francúzka a on Nemec. Ocitajú sa na opačných stranách vtedajšieho globálneho konfliktu, ktorému vlastne nerozumejú, no jeho chápadlá pomerne rýchlo a nekompromisne narušia ich obyčajné životy. A práve túto autorskú voľbu nevinných ľudí za hlavných protagonistov považujem za výpovedne a esteticky kľúčovú. Ani jeden z nich totiž nie je v pravom zmysle slova bojovník a tobôž hrdina. Ich subtílny citlivý svet je na kilometre vzdialený od frontových línií a hrdinských činov. Doerr sa dokázal pozrieť na vojnu inak a v texte sa nedočkáte epických bojových scén a nahustených výjavov s dokaličenými telami – vojna je napriek tomu všade citeľná, jej hrôza je tu akási prefíkaná, pramení v nezadržateľnosti jej dosahu, práve v tom, že ľudí, o ktorých by ste predpokladali, že ich mala obísť, lebo sú z hľadiska mocností vlastne bezvýznamní, dosadí do stredu. Ktovie, aký by bol život slepej Marie-Laure, milovníčky mäkkýšov, ktorá žije s otcom, pracovníkom prírodovedného múzea v Paríži, a ten jej obetavo vyrába makety blízkych ulíc, aby sa nestratila? Ktovie, ako by dopadol Werner – sirota, nízky bielovlasý chlapec, ktorý mal pracovať v bani, no medzi ostatnými vynikal mimoriadnym talentom na elektrotechniku? Ich život mohol plynúť ako iné obyčajné vody, kdesi až tam k tomu konečnému svetlu, ktoré teraz nevidíme. Ale všetko bolo inak! Marie-Laure musí s otcom utekať z Paríža čo najďalej od Nemecka na severozápad Francúzska do mesta/ostrova Saint-Malo k príbuzným: k prastrýkovi. Werner v súhre pre neho prajných okolností nastupuje na prestížnu nacistickú školu a neskôr ako radista odhaľuje hniezda ilegálneho rádiového vysielania. Ani jeden z nich priamo nebojuje, Werner síce odhaľuje nepriateľov ríše, ale likvidujú ich iní vojaci a Marie-Laure by takisto nebojovala, ale u príbuzných v Saint-Malo sa zapojí svojou troškou a pašuje cez Nemcami obsadené mesto správy, ktoré tajne odvysiela jej prastrýko. Otca jej zatknú, situácia sa vyhrocuje a k Saint-Malo sa bl íži Werner, lebo má odhal iť i legálne vysielanie – dve paralelné línie deja by sa mali preťať! V ich spodných častiach sa ako bahno prevaľuje línia rozprávania o nacistickom práporčíkovi, ktorý akoby svojou zhubnou chorobou zosobňoval celú vojnu. S menom, pri vyslovení ktorého vám naskočia zimomriavky: von Rumpel, veľmi túži spoznať Marie-Laure, pretože otec jej pred odvlečením stihol dať jeden muzeálny kúsok opradený zázračnými legendami… Rozprávanie sa v týchto miestach dotýka konkrétnej historickej udalosti, jednej z najväčších vojenských operácií druhej svetovej vojny: vylodenia spojeneckých vojsk v Normandii v roku 1944, s prenikaním amerických jednotiek aj do Saint-Malo (odporúčam pozrieť si zopár informácií na webe, čítanie tak bude autentickejšie). Príbeh vrcholí v príkrych, drsných scénach, ktorých efekt nie je v samom násilí, ale vo vnútornom prežívaní faktu, že absolútna mašinéria nadiktuje obyčajným ľuďom, či sú na tej alebo onej strane, iba jedinú možnosť: byť obeťou…
Úprimne povedané, príbehy o svetových vojnách ma už po toľkých stvárneniach nudia. No po prečítaní knihy Svetlo, ktoré nevidíme som nebol ani unudený, roztrpčený či depresívny, naopak, kniha má v sebe osobitú presvedčivosť, je v nej čosi duchovné a povznášajúce. Niečo, čo mi v samom jadre pripomenulo Petra a Luciu od Rollanda a ich tragédiu v prvej svetovej vojne. Ani tam totiž na konci nebol žiadny víťaz. Je to veľký príbeh postavený na malých ľuďoch!
