Vyhľadávanie
Čítali ste niekedy báseň Julesa Renarda o divých ružiach, ktoré kvitnú v pamätnej záhrade a ich lupene majú červené škvrny od krvi zatratených? Nie? Tak si prečítajte aspoň knihu amerického prozaika a scenáristu Maxa Brooksa o svetovom konflikte so zombie. Priučíte sa v nej mnohému. Zistíte, ako ľudia vedia ignorovať to, čo je zjavné. Román Svetová vojna Z je predovšetkým o ľuďoch a ako taký je veľmi vydareným obrazom ľudského panoptika, človečenskej svojráznosti a rôznorodosti.
Brooks knihu písal ako fiktívny dokument, respektíve reportáž o katastrofou zasiahnutej Zemi, ktorá sa už ale pomaly začína spamätávať. Správa pre OSN desaťročie po ničivej vojne so zombie, príliš zakalená ľudským faktorom, nebola dostatočne odosobnená, preto z nej jej autor napokon urobil knihu. Perspektívy, ktoré ponúka, možno nie sú ešte dosť odležané, veď koniec koncov „mier trvá teraz práve tak dlho ako vojna“, to ale nebráni tomu, aby si človek vytvoril predstavu o tom, čo sa stalo.
Svetová vojna Z je pohľadom ľudí na udalosti, ktoré im prevrátili život naruby a urobili z nich lovenú zver. Na udalosti, ktoré sa nevysvetlili, sú dokonca nepochopené a kedykoľvek by sa mohli zopakovať. Doktor, pilotka, riaditeľ CIA, režisér, vlčie dieťa, astronaut či starostka mesta. To je vzorka významných i menej dôležitých osôb z rôznych kútov sveta, osôb, ktoré vedia, kde urobili chybu a trebárs aj to, čo sa malo v začínajúcej sa vojne podniknúť. Sú to však vedomosti, ktoré nadobudli až vďaka skúsenostiam získaným práve v globálnom konflikte, ktorý z nich urobil silnejšie a, paradoxne, zároveň zraniteľnejšie bytosti.
Z románu cítiť, že Max Brooks je zanieteným „zombielógom“ a tejto téme sa intenzívne venuje už dlhšie. Dokáže čitateľa vtiahnuť do svojho nie práve bezproblémového sveta a upútať ho. Navyše, celé je to podčiarknuté zručnosťou v písaní. Kniha je zaujímavým a pútavým literárnym textom, ktorý pravdepodobne prekoná čitateľské očakávania a viac ako príjemne prekvapí. Jediné, čo trochu kazí zážitok, je preklad s komplikovanými dlhými vetami, v ktorých badať pozostatky anglickej syntaxe. Nakoniec treba ešte dodať, že Brooksova nekonvenčná próza je lepšia ako film s rovnomenným názvom, ktorý bol na jej motívy nakrútený.
